Ema

XXXVII.

Nechápem kde sa tu zobrala Ema.
Prečo je vo vrúcnom objatí s Lesiinou dcérou a prečo tu Mia ešte vôbec je.

Myslel som si, že hneď ako sa zobudí, odíde.

Vlastne ma to príjemne prekvapí.

Ema v takejto pozícii pôsobí takmer ako jej mama.

Ani to nie je možné, lebo je medzi nimi rozdiel 14 rokov.

Stojím tam medzi dverami a mám očný kontakt s Emou.

Nechcem im prerušiť ich chvíľku predchádzajúcu niečo o čom nemám tušenia.

Usmejem sa na Emu a odbočím doprava do izby.

Zbadám Sebastiana, ktorý sa rozvaluje v mojej posteli a spí.

Mykne sa keď zatvorím dvere.

„Servus. Nechcel som ich rušiť, tak som tu." pretrie si oči a uvoľní mi priestor, aby som si mohol sadnúť.

„Ty si vstával neskôr ako ja. Ako sa sem dostala Ema a vôbec, čo sa to tam deje? Ony sa poznajú?" nechápavo ho zasypem otázkami.

„Keď som odchádzal, bola tu len Mia. Keď som prišiel, boli tu obidve. Mali extra dlhý rozhovor, ale nech bol akokoľvek zaujímavý, zaspal som. Som tak uťahaný, Harlo." zívne si a opäť si ľahne.

Počujem zvonček.
„Sebo, chápem, že sa chceš odreagovať, ale nespomínal si, že ti dnes prídu tie tvoje poskytovateľky rozkoše." poviem sarkasticky.

„To nie je pre mňa. Prídu až vo štvrtok. Choď tam. Keď to nie je pre mňa, tak asi pre teba." ohradí sa a odmieta vstať.

Medzitým sa popri zvonení ozýva aj silný buchot, ktorý môže zobudiť celý panelák.

Naštvane otvorím dvere od izby a otvorím dvere.

„Ty sviňa !" vyštekne na mňa plešatý muž a okamžite ma chytí pod krk.

Príliš rýchlo na to, aby som sa ubránil.

„Čo si s ňou urobil, kde je?" zahučí mi do tváre.
Následne sa mi ujde úder rovno do tváre.
Poznám ten pocit.
Vo väzení toho bolo veľa.

„Kto ste?" nechápem a snažím sa dostať spod jeho nezmyselnej agresie.

„Čo tu robíš? Okamžite ho pusti! Zbláznil si sa?!" príde k nám uplakaná Mia.

„S tebou si to vybavím neskôr. Najprv to vysvetlím tomuto úchylovi!" odsekne jej.

„Otec, prestaň! Nič mi neurobil , pomohol mi." vysvetlí Mia, ktorá sa obuje do topánok a snaží sa utrieť si slzy.

„Povedala si mi, že je mŕtvy!" nechápavo hlesnem a podarí sa mi ho trochu odsotiť.

Medzitým už prišiel aj Sebo.

Za ním stojí Ema a celú situáciu bez slov sleduje.

„Idem s tebou. Len už mu daj pokoj!" schmatne ho za ruku Mia.

On si ma nenávistne premeria a potom mi uštedrí ešte jeden úder do oka.

„Zmiznite!" zamieša sa do toho Sebo.

Sotí ho smerom k dverám.
Agresívny otec sa trochu ukľudní a sám odíde preč z môjho bytu.

„A opováž sa ešte niekedy priblížiť k mojej dcére." povie tichšie ešte pred tým ako za ním zabuchnem dvere.

„Si v poriadku ?" príde ku mne Ema.

„Nechápem to. Veď jej otec zomrel. Kto bol ten nezmyselný agresor?" krútim zamyslene hlavou ignorujúc Eminu starostlivosť.