Ema

XXX.

„Všetko najlepšie, Matias. Mám ťa rada a ďakujem ti za všetko!“ usmejem sa na polospiaceho Matiasa, ktorý na mňa práve s úsmevom hľadí.

„Emka, ty si nezabudla?“ takmer sa dojme a sadne si na posteľ.

Kým on spal, som si stihla umyť vlasy, oholiť sa a dať celopleťovú starostlivosť.
Dnes je to posledný deň, čo sme tu.
Zajtra skoro ráno obaja poputujeme na letisko a vrátime sa do vlastných stereotypov.

„Jasné, že nie. Slávila som s tebou tvoje dvadsiateprvé, môžem aj dvadsiatesiedme.“ zasmejem sa.

„Poď sem, nech ťa objímem.“ zívne si a natiahne ku mne svoje paže.

Vďačne sa mu hodím okolo krku a sledujem ostré slnko, ktoré nám priamo svieti do celej izby.

„Ďakujem, že si súhlasila.“ zašepká.
„Ten nápad bol geniálny, chcem podporovať talent.“ odšepkám mi naspäť.

Následne sa odtiahne a zasmeje sa.

„Myslel som, keď si išla bývať ku mne a poznala si ma týždeň.“

„Aha, tak to áno. Na to treba značnú dávku odvahy.“ uškrniem sa naňho.

Zrazu mu zazvoní telefón.

Mám ho bližšie, tak sa preň zohnem.

Na displeji svieti nápis Alica obohatený o pár srdiečok.

Podám mu ho a on si ho rýchlo preberie.

„Ahoj.“ zdvihne a postaví sa z postele.

Chvíľu je ticho, ale na jeho tvári svieti ešte ostrejší úsmev ako samotné slnko.

Hryzie si do pery a len počúva a počúva.

„Ďakujem ti veľmi pekne. Spravila si mi krásne ráno, Alice.“

„Jasné, vidíme sa. Nemôžem sa na teba dočkať. A maj pekný deň. Ahoj.“
zloží a zhlboka sa nadýchne.

Iba ho sledujem.
Jeho tvár žiari viac ako obvykle.
Upriamy pozornosť na mňa a môj nechápavý výraz.

„Ja som taký šťastný. V práci sa darí a ešte aj v súkromí. Všetko je jednoducho dokonalé.“ radostne zatlieska a hodí na seba tričko, ktoré sídlilo na taburetke.

„Som rada.“ usmejem sa naňho.

Nechcem vyzvedať, aj keby ma naozaj zaujímalo, kto to bol.

„Toto je pre teba.“ podídem k nemu a do ruky mu vložím malú modrú krabičku s červenou stužkou.

Sledujem jeho výraz, keď si odbalí hodinky, v ktorých je vložená jeho kresba, ktorú mi venoval na prvé narodeniny, ktoré slávil so mnou.

Slávila som 21 na našom malom spoločnom byte.
Priniesol slabé ružové Mojito, aby sme mohli ísť na ďalší deň na prednášky a požičal si z nejakého bazáru starý prehrávač platní.

Púšťali sme si tam klasiky a neesteticky sa vznášali po malej obývačke.
Ale bola to sranda.
Tiež si pamätám ako k nám zazvonila banda spolužiakov a spolužiačok.
A urobili sme si provizórnu párty.

„To je krásne. Ďakujem.“ hlesne dojatým tónom a hneď si ich chce dať na ruku.

„Pomôžem ti.“ usmejem sa naňho a zoberiem si hodinky do rúk.

Opäť zazvoní telefón.
Našťastie sa mi podarí hodinky zapnúť.

Matias s úsmevom zdvihne v očakávaní, že mu niekto volá s úmyslom pogratulovať.