Ema

XLIV.

„Prečo si ma nezobudil?“ zmätene otváram ospalé oči a obzerám sa okolo.
Som u Matiasa v byte, v jeho moderne zariadenej spálni.

On sa na mňa usmieva a v ruke drží tácku s raňajkami.

Avokádový toast a volské oká ma prinútia jeho úsmev opätovať.

„Bola by si nadšená, keby ťa zobudím a pošlem v noci domov?“ pokrúti hlavou a tácku mi položí na nohy.

„Ale nie.“ zasmejem sa.

Odpijem si z kávy, ktorá sídli vedľa raňajok a zívnem si.

„Sakra. Prečo si ma nezobudil? Mala som byť už 2 hodiny v práci. Dnes je ďalšia výstava!“ myknem sa a podarí sa mi kávou obliať čisto biele prestieradlo.

„Emka, pokoj. Zavolal som im a povedal, že ti nie je dobre. Máš voľno. Riaditeľ sa chopil príležitosti a sám to hádam jeden deň zvládne.“ upokojuje ma.

„Ach, ďakujem. Aj keď, neviem si ho predstaviť seriózne vešať obrazy.“ zamyslím sa a na moju predstavu sa mi ujde tiché zachichotanie.

„A prepáč za to prestieradlo. Neviem prečo sa mi pri tebe podarí vždy niečo pokaziť.“ ospravedlňujem sa a cítim sa previnilo.

„Tým sa netráp. Veď sa to opere.“ mykne plecom a sadne si vedľa mňa na posteľ.

„Ja to operiem.“ opravím ho.

„Ako chceš. Hlavne dnes budeš oddychovať a ja na to dohliadnem.“ prísne na mňa pristane jeho hnedý pohľad.

„Nič sa mi nestalo. Som v poriadku.“ namietam a s chuťou sa zahryznem do mierne opečeného toastu.

Slastne vzdychnem a doprajem si silné odpitie z kávy.

„Kričala si jeho meno a neznelo to príliš priateľsky, takže asi sa niečo stalo a to niečo ti spôsobilo bolesť.“ vyčítavo na mňa pozrie.

Sklopím zrak.

„Nechcem ťa zaťahovať do hlúpostí. Máš svoje problémy.“ stíchnem.

„Poznáme sa 6 rokov. Môžeš mi povedať všetko a dobre to vieš. Navyše Anna na tom nie je najlepšie a pochybujem, že by si sa zdôverila Remathe alebo matke.“ povzbudí ma.

Smutno sa naňho pozriem a prestanem jesť.

„Našla som uňho drogy. Zase.“ hlesnem.

Má pravdu.
Je jediný komu môžem povedať naozaj všetko.
Aspoň v tejto chvíli.

„To je hajzel.“ znechutene zvýši hlas.

Matias nemá vo zvyku nadávať.

„Neviem, či mu mám veriť. Povedal mi, že on ich neberie. Má tam spolubývajúceho.“ snažím sa ho ospravedlňovať.

„Bol závislý na heroíne, ak si mi to povedala naozaj tak ako to bolo. Myslíš si, že ľudia sa menia?“ naznačí mi, že moja nádej je úplne bezvýznamná.

„Ale on sa zmenil.“ oponujem.

„Našla si u neho drogy, Ema.“ objasní mi naznačujúc, že sa mýlim.

„Dorába si maturitu, chodí na brigády. Vieš, mala som pocit, že sa z neho stal dobrý človek. Dokonca sa staral spolu so mnou o Damiana.“ zlomí sa mi hlas.

Asi sa potrebujem dostať z toho neustáleho potlačovania emócií.

„Nie je zlý, Emka. Iba má zlé základy na život našej kategórie.“ utešuje ma a ruku presunie na môj chrbát.