Ema

XVI.

Viem, že na to všetko musíš byť len silná.
A je to boj len preto, aby ťa udržali pohromade spolu.
Viem, že si myslíš, že si príliš ďaleko, ale nádej sa nikdy nestratí.
Nádeji sa nikdy nestratíš.

Vydrž, nepúšťaj sa.
Vydrž,

Neopúšťaj sa, ma.
Len choď o krok bližšie.
Daj jednu nohu pred druhú, dostaneš
sa aj cez toto.
Len nasleduj svetlo v tme.
Budeš v poriadku.

Viem, že tvoje srdce je ťažké z tých nocí,
ale len si pamätaj, že si bojovníčka, bojovníčka.
Nikdy nevieš, čo bude zajtra.
A si silnejšia, ako vieš, silnejšia, ako si myslíš.

Vydrž, nenechaj to, vydrž.
Vydrž, nepusti to.

Len choď o krok bližšie.
Daj jednu nohu pred druhú.
Dostaneš
sa aj cez toto.
Len nasleduj svetlo v tme.
O krok bližšie.
Daj jednu nohu pred druhú.
Dostaneš
sa aj cez toto.
Len sleduj svetlo v tme,
budeš v poriadku.

A keď sa bude blížiť noc,
nevzdávaj sa a nevzdávaj sa.
Toto nebude trvať, to nie je koniec.
To nie je koniec.
Ty budeš v poriadku.
Keď sa blíži noc,
nvzdávaj sa a nevzdávaj.
Toto nebude trvať, nie je to koniec.
To nie je koniec.
Budeš v poriadku.

Sledujem dve náhliace sa postavy cez bielu chodbu.
Sedím spolu s Matiasom v nemocnici a za dverami práve operujú Annu.

Nechceli mi nič povedať. Jednoducho iba povedali, aby sme vydržali.

A tak tu sedím a počítam každú sekundu.

,,Ema, čo sa ti stalo?" počujem vydesený hlas vysokého muža.

Harlekýna.
Hneď za ním vidím matku.

,,Mne nič. Nebola som v tom aute. Ale Anna, nevieme, čo je s ňou. Operujú ju." poviem s prerývaným dychom a slzami v očiach.

Okamžite ako príde predomňa, ma silno objíme.

Zrejme si myslel, že sme havarovali obe.

Objatie je silné a vrúcne, ako keby ma už nikdy nechcel pustiť.

Cítim pohľady matky a aj Matiasove nenápadné oči, ktoré určite zablúdili na nás.

,,Chvalabohu." zašepká a stále ma nepúšťa.

Cítim miernu vôňu citrónu, ktorá mi pripomína jeho sprchový gél v sprche.

Keď už ma stíska tak, že ma skoro rozpučí, sa od neho odtiahnem a pohľad presuniem k mame.

Má vyplašené oči.
Ja som jej volala a ona zrejme bola v takom šoku, že Harlekýnovi nepovedala, že ja som v poriadku.

,,Ako to, že si nešla s ňou ?" opýta sa smutne a sadne si vedľa Matiasa, keďže si po mojej lavici zasadol Harlekýn.

,,Úplne som na to zabudla, mala som na nič deň a potom pre mňa prišiel Matias a ja som jej napísala SMSku, že nech sa nehnevá a že si to vynahradíme." vzlyknem a z očí mi začnú nekontrolovateľne vypadávať slzy.

,,To je ale šťastie." mama si vzdychne a stlačí mi ruku.

Akurát vyjde z šedých dverí sestrička.

,,Ako to vyzerá?" okamžite sa postavím so slovami mierenými k nej.

,,Operácia stále prebieha, ale pokiaľ viem, to dieťa sa zachrániť nepodarilo. Prepáčte, ponáhľam sa. Bližšie informácie vám dajú lekári." povie smutným hlasom a obíde ma, ako keby som bola vzduch.

Je to ako explózia.
Tá informácia je explózia.
Niečo, čo zrušilo akékoľvek plány.
Akúkoľvek budúcnosť.
Vidím, že mama sa drží, ale len preto, že ako jediná nám môže byť oporou.

Sledujem Harlekýna.
Je duchom neprítomný.
Ako keby sa mu pred očami premietal príbeh.
Ani nežmurká.
Iba so svojimi zelenými očami pozerá pred seba a prudko dýcha.

Matias mi položí ruku na stehno a usmeje sa na mňa.

,,Bude v poriadku." povie odhodlane.

Potom sa očami presunie na moju mamu a povie to isté.

Ona sa nadýchne a nič neodpovie.

Je zvláštne mať všetkých pokope, vedľa seba.

Najmä Harlekýna, ktorý ešte so všetkými takto nebol.

O hodinu, keď sme všetci mlčali, každý vo svojom vnútornom monológu, vyjde doktor v spoločnosti doktorky.

Vyzerajú unavene.

,,Vy ste kto?" povie prísnym hlasom doktorka, upierajúc čierne oči na mamu.

,,Ja som jej mama, toto sestra. Ako to dopadlo?" vyhabká mama a nedočkavo čaká na odpoveď.

,,Žije, ale stratila veľa krvi.Mala zlomené 2 rebrá a vzhľadom na airback, ktorý sa v aute objavil, bolo dieťa úplne porušené.
Pokúsili sme sa o cisársky rez, ale neúspešne a navyše, bola krátko po prvom trimestri a v takomto stave dieťa nedokáže prežiť v inkubátore, nehovoriac o škaredých zraneniach po celom bruchu. Má slabší otras hlavy, ale bude v poriadku. Našťastie to, údajne, nebola zrážka dvoch áut, ale len vybočila z cesty. Každopádne náraz bol silný." povie doktor.

,,Poďte za mnou, odvediem vás za ňou." doplní doktorka a mávne rukou.

Ja s mamou sa postavíme.
Pohľadom preskúmam Harlekýna a Matiasa, ktorý sedia s jednou sedačkou vedľa seba.

,,Počkáme tu." uistí ma Matias a pozrie sa na Harlekýna.

Ten je stále v tranze.

,,Si v pohode?" počujem ešte Matiasovi otázku smerovanú na Harlekýna.

Nestihnem zaregistrovať odpoveď, ale ani sa nenazdám a už som v predmiestnosti, kde sme nútené dať si modré pláštenky, aby sme mohli ísť dovnútra za Annou.

A následne, keď absolvujeme obliekanie, ju zbadám.

Leží na posteli so zatvorenými očami.
Počuť je len pípanie prístroja, ktorý monitoruje jej pulz.

,,Dievčatko moje." zašepká k nej mama a sadne si na stoličku vedľa nemocničnej postele.

Jej slová ma dojmú a rozplačem sa.

Keď sa zobudí a zistí, že prišla o dieťa, tak ju to položí.

Viem, ako sa tešila, keď otehotnela.

To dieťa ju držalo pri živote.
Spájalo ju s Henrym.
Samozrejme, má ešte druhé dieťa, ktoré práve stráži suseda.

Ale predsa strata dieťaťa bolí a je jedno koľkáteho v poradí.

Sledujem spiacu Annu a mamu, ktorá povolila svoje city a vzlyká pri tom, ako jej stláča ruku.

Spomeniem si ako mi Harlekýn rozprával o Lesii.

Určite si na to spomenul, keď tak nepríčetne sedel na chodbe.

Asi je svet nespravodlivý.
Ona si dala dieťa zobrať a Anna oňho jednoducho prišla.

Ale podstata zostala rovnaká.

Obe tým pádom nie sú tehotné.

Niektorá dobrovoľne, iná donútením osudu.

Uvedomím si, že Harlekýn bol otcom.

Uvedomila som si to, aj keď mi to predtým hovoril.
Ale teraz to vnímam intenzívnejšie.

Je takmer v rovnakej situácii ako Henry.

Aj keď predsa v inej, pretože životy sa medzi sebou nedajú porovnávať, rovnako ako osudy a udalosti.