Ema

XXVIII.

„Hovoril si o mne ako keby som to ani nebola ja.“ poviem s úsmevom a miernym červenaním smerom k Matiasovi.
Mám na sebe oranžové šaty nad kolená s holým chrbátom a vlasy mám od kaderníčky vypnuté do nadýchaného drdola.

Kráčame po kamennej uličke poblíž mora.
Je tu veľmi veľa ľudí, ktorí sú tu na dovolenkách.
Obchádzajú nás rodiny s deťmi, ženské partie, kluby dôchodcov aj znační milenci, ktorí sa od seba nevedia odtrhnúť ani na ulici a každých päť sekúnd sa k sebe lepia.

„Iba pravdu.“ žmurkne na mňa Matias a rýchlo ma schmatne za ruku, lebo zo zadu prechádza motorka, ktorá sa neunúva spomaliť alebo nebodaj rešpektovať pešiu zónu.

Vo vzduchu je cítiť škorica.
Ale nie taká typická vianočná.
Keď motorka prejde, odsuniem sa od neho, aj keď si všimnem, že jeho ruka ešte stále zostala na mojom ramene.

„Je to tu nádherné.“ poznamená s úžasom na perách a urobí si fotku so svojím foťákom.

,,A este tu aj tak božsky cítiť škoricu." zhlboka sa nadýchnem a hodím závistlivý pohľad na malé dievčatko, ktoré si nesie so sebou tri kopčeky miestnej pochúťky.

,,Tak poď. Kúpime si to." zasmeje sa, pretože si to všimne.

,,Keď si robím tú figurínu, nemala by som sa príliš prežierať. Mala som ten čokoládový rez." poznamenám s úškrnom, ale hneď na to si vyberám peňaženku.

„Máš úžasnú postavu, takže sa vykašli na tieto ženské výmysly dokonalej váhy."s úškrnom si ma obzrie a postaví sa do rady.

Je tu veľa ľudí, ale za tú atmosféru to stojí.

Slnko už je vo svojej druhej polovici oblohy s úmyslom zapadať.
Ale to až o pár hodín.
Už nie je také ostré ako pred obedom.
Je také menej silné, ale predsa ho cítim.

Vidím ako sa rada pred nami hýbe a musím si prehĺtať všetky sliny, ktoré sa mi zbiehajú, keď vidím ako mladý chalan naberá do trdelníkového cesta bielu zmrzlinu a následne po nej nechá stiecť škoricovú polevu s kúskami čokolády.

Príde rad na nás.
Akonáhle vyťahujem z peňaženky papierovú sumu, lebo takáto špecialita je drahá, ma Matias predbehne a ešte aj stihne povedať, že to to je dobré.
Nechal mu tam poriadny tringelt.

„Vrátim ti to na izbe.“ poviem zdvorilo a nechám si od neho podať veľkú lákavú dobrotu.

„Tak to sa nemôžem dočkať.“ podpichne ma so šibalským úsmevom.

„Nebuď sprostý, myslela som reálne zaplatenie peniazmi.“ prekrútim oči a lyžičkou prejdem po jemnej konzistencii zmrzliny na vrchu.

„Beriem len naturálie.“ znova povie s úsmevom a so zmrzlinou urobí to isté.

„Poznáme svoje hranice, takže máš smolu.“ zopakujem sarkasticky jeho tón a sledujem okolie pred nami.

Budovy začali byť redšie naukladané  a je cez medzery vidieť hladinu mora.

„Tak tam musíme ísť.“ ignoruje moju vetu a opäť si k jednému oku prikladá foťák, aby si mohol urobiť fotku.

„Nakuknem mu cez plece a všimnem si krásnu pláž, odkiaľ pomaly odchádzajú ľudia.

Predsa len od rána do pol štvrtej poobede je celkom dosť na pobyt v mori.

„Tak poďme.“ usmejem sa a nechám sa viesť jeho rukou.

Ideme cez malé, rozbité priečky z betónu, ktoré majú asi názov schody.

Jedlo, ktoré stálo toľké peniaze sa ako keby zázračne rozplynulo, aj keď sme ho obaja zjedli.