Ema

XLI.

„Najradšej mám nedeľu.“ usmeje sa Ema, ktorá zakláňa hlavu, aby si namočila vlasy.

Dnes bolo na mojom dočasnom domove príliš veľké teplo.
Nie je sa čo diviť, keďže je to naozaj lacný byt.

Ema má určite omnoho lepší program ako sa pariť so mnou v jednoizbovom skromnom príbytku.

Ale ona si to zrejme nemyslí a vymyslela nám výlet.

Museli sme prechádzať konečným parkom.
A tak isto sme boli v tesnej blízkosti môjho bývalého bytu pri lese.

Keďže priamo v lese na okraji mesta sa tu jazero na kúpanie nachádza.

Voda, do ktorej práve skočím sa mi vpíja pod kožu a zmýva zo mňa všetky nepríjemné pocity, ktoré som mal cestou sem.

„Prečo práve nedeľa?“ vynorím sa a plávam smerom k nej.

„Nemusí sa pracovať.“ uškrnie sa.

„To je vážny dôvod.“ ironicky to zhodnotím.

Neviem, či je vhodné byť na najväčšom slnku práve na pravé poludnie, ale je mi to jedno.

S Emou by som bol aj v samotnom horúcom pekle.

„Kedy ti končí to voľno?“ opýta sa po chvíli Ema.

„Aké voľno?“ nechápavo sa na ňu pozriem.

Plávame ďaleko od brehu.

„Hovoril si, že v škole máš samostatné štúdium a nemáš toho tak veľa. Pýtam sa tak, že dokedy.“ ozrejmí mi.

Takmer sa utopím.
Je veľmi ťažké pamätať si aj pravdy aj klamstvá a vedieť, ktoré som ako, kedy a komu povedal.

„Do zajtra.“ poviem prvý termín, ktorý mi napadne.

Nechcem v nej vzbudiť podozrenie, že do tej školy vôbec nechodím.

Nejde takmer o nič, ale nemám v pláne jej vešať na nos moje problémy.

A nechcem v nej vzbudzovať plané nádeje, že kvôli dlhom tu zostanem.

Nechcem, aby sme sa na seba naviazali a predsa sa o to nevedome snažím.

„To je fajn. Zvládneš to. A po maturite dáme oslavu, súhlasíš?“ povzbudivo sa na mňa pozrie a zakončí svoju vetu úsmevom.

„A keď nezmaturujem?“ zavtipkujem a zároveň využijem ako by reagovala na naozajstnú pravdu.

„Zmaturuješ. Ja ti verím.“ povie odhodlane.

Pichne ma pri srdci.
„Poďme na breh. Je mi celkom zima.“ dodá po chvíli ticha.

A tak spolu plávame k brehu, ktorý je dosť ďaleko.

Cestu si krátim tým, že plávam pod vodou a vynáram sa podľa potreby.

Zabraňujem tým ďalšiemu rozhovoru o škole, v ktorom by som musel klamať.

V okolí nie sú žiadni ľudia.
Sme tu úplne  sami.

Sú leniví ísť cez celé mesto, boja sa konečného parku a voda tu nie je oficiálne na kúpanie.

Väčšinou sem chodia sezónne staré panie na huby alebo drogoví díleri so svojimi unesenými obeťami.

Obaja s Emou vieme, že popri tomto jazere išlo auto Starého známeho.

A že pár kilometrov je zákruta lesnej cesty, kde sa stala vražda, ktorú som spôsobil.