*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Deväťdesiata kapitola- Zašitá ulička

Tvrdo som dopadla na zem a moje pristátie obmäkčil len ľadovo biely sneh navôkol. Do tváre mi udrel studený vietor ako som lapala po vzduchu a driapala sa na nohy.

„Megan?!" za chrbtom sa ozval mužský hlas a ja som sa rýchlo otočila až sa mi na zlomok sekundy začernelo pred očami. „Harry!"

Vyvolený ku mne okamžite skočil a obmotal okolo mňa svoje ruky. Vystrašene som sa mu triasla v náručí, neschopná žiadneho slova. Pred očami mala smrťožrútov na čele s Malfoyom a policajtov, ktorí na nás mierili zbraňami.

Náš plán vôbec nevyšiel.

Bolo to horšie ako sme čakali.

„Si v poriadku?" chlapec sa odtiahol, v jeho očiach strach zmiešaný s hnevom „Ak sa mi ten bastard dostane do rúk, zbavím sa ho raz a navždy!"

Zahryzla som si do pery ako ledva stála na nohách.

Bolelo ma celé telo a búšilo v hlave a ešte stále v sebe cítila tú hrôzu keď ma zasiahla mučiaca kliatba. Ticho som vydýchla „Zvládnem to. Ale nerozumiem, ako..."

„Premiestnili sme sa. Aj keď to vyzerá tak, že netrafili to správne miesto." rozhliadol sa navôkol a ja som ho napodobnila.

Nachádzali sme sa v neznámom parku, všetko navôkol bolo pokryté snehom a našťastie nikde nebolo vidieť žiadneho mukla. V diaľke sa ozval brechot psa a trúbenie cestnej premávky, takže sme stále museli byť v meste. Dúfala som, že sme neopustili Londýn a neskončili niekde úplne inde.

„Ako je potom možné, že nezachytili našu stopu?" vystrašene som zízala medzi stromy. Ak na nás odniekiaľ vyskočí Malfoy asi na mieste zamdliem.

„Moja mágia." okamžite odvetil Harry „Musela nás premiestniť moja mágia a tú nedokážu zachytiť."

„Nemôžem uveriť, že si nás odtiaľ dostal." 

Potter pokrčil ramenami a zamyslene pozrel na svoj prútik „Konal som inštinktívne."

„Tak ako vždy." musela som sa obdivne pousmiať.

„Kde máš svoj prútik?"

Okamžite sa mi v hrdle objavila veľká guča a nechty  som bolestivo zaborila do dlaní „Vzal mi ho Malfoy, keď ma mučil." 

Nemohla som uveriť, že som skutočne prišla o môj milovaný prútik, ktorý mi dobre slúžil celé tie roky na Rokforte a teraz i mimo neho. Bez neho som sa cítila nesvoja a prázdna akoby nejaká časť zo mňa chýbala.

A prísť o prútik teraz, počas vojny a nášho úteku pred Voldemortom a jeho družinou zlosynov bola ta najhoršia vec aká sa mi vôbec mohla stať.

Cítila som v sebe narastajúcu paniku a hrôzu a Potter si ma k sebe znovu pevne pritiahol. Nos som zaborila do kradnutého kabátu a snažila sa potlačiť slzy.

Nemohla som plakať.

Nebola som už viac malé ufňukané dieťa.

Stala som sa vojakom a mojou úlohou bolo dostať sa čo najskôr do bezpečia Venue. Či už s prútikom alebo bez neho.

„Budem ťa celý čas kryť, Meg." zašepkal mi do ucha „Sľubujem, že ti už neublížia."

Len som nemo prikývla.

Povedal to už viac krát a nikdy svoje slovo nedodržal lebo to ani nemohol dokázať. Nemal oči všade. Nemohol ma chrániť a zároveň bojovať.

„Kde si myslíš, že sme?"

„Nemám poňatia, ale mali by sme sa čo najskôr pohnúť. Už po nás totiž nejdú len smrťožrúti ale aj muklovia."

Zavesila som sa do chlapca, spolu sme zamierili smerom hore na mierny kopec a cestou začali míňať bežcov či psíčkarov. O malú chvíľu sa pred nami rozostúpili stromy a odhalili veľkolepú budovu Alexandra palace. Okamžite som vedela kde sme.