*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Pätnásta kapitola- Plamene v ohni

„Č-čo? Ako to myslíš?“ zmätene som naňho zízala.

„Presne tak, ako som povedal. Požičala si si moju sovu, nie?“ prešiel si rukou cez tmavé vlasy a tak si ich ešte viac rozstrapatil. Nemusím sa ani zmieniť, ako rozkošne vyzeral.

„Ja...chcela som ti to povedať, ale zabudla som a potom...hm...nenaskytla sa vhodná príležitosť.......“ nedokončila som. Obaja veľmi dobre vieme, čo sa stalo.

„To je v poriadku, ide o to, že keď sa tvoja Heilly vracala z lovu, zachytili ju, zranili a keď zistili, že nemá pri sebe žiadnu poštu, spravili to isté s Hedvigou. Tá však našťastie ešte pred incidentom list stihla doručiť.“

Očami som blúdila po prázdnej triede a počúvala jeho vysvetlenie. Nechápala som tomu. Na čo niekto potreboval môj list? Nič také dôležité ani zaujímavé sa tam nepísalo.

„Počkaj, ako zistili, že ten list doručovala práve Hedviga? Mohla som predsa použiť nejakú školskú sovu, či sovu nejakého iného študenta.“

Harry len pokrčil plecami „Nemám potuchy.“

Otočila som sa znova k nemu a zistila, že je tiež zamyslený a pravdepodobne premýšľa nad tým istým, čo ja. Vyzeral pokojnejšie ako pred pár minútami.

„Ako to vlastne vieš? Kde sú? Je Heilly...?“ zlomil sa mi hlas. Nie, prosím, nech to tak nie je...

Potter to hneď pochopil a okamžite mi skočil do reči „Neboj sa, obe to prežili. Síce majú zlomené krídla, ale vážnejšie zranenia, myslím, nie. Cez raňajky si ma zavolala profesorka McGonagallová, keďže ty si tam nebola. Teraz sa o nich stará Grumplová.“

„Aha,“ zmohla som sa na jedinú reakciu, čo mi v tom mojom preplnenom mozgu napadla. Nebol ani tak plný vedomostí, ako problémov. Takže, teraz tam pribudla aj sova.

Harry sa jemne usmial a prešiel okolo mňa k dverám. Zacítila som nejakú príjemnú chlapčenskú vôňu, no ruka mi vyletela k hlave. Opäť ma v nej šialene bodlo.

Našťastie si to nevšimol a bez slova odišiel.

Mala som mu to povedať? Nie, radšej nie. Bude lepšie, ak o tom nebude vedieť. Potom by sa len vinil. Viem, že to tak naozaj nemyslel. Viem, že mi nechcel naozaj ublížiť.

Vyšla som z triedy a kráčala po preplnenej chodbe. Študenti sa preháňali sem-tam, ponáhľali sa na hodiny či rozprávali.

Privrela som oči, keďže mi ten hluk nerobil dobre. Nech už mám konečne v sebe tie zatratené liečiteľské elixíry! Takto to ďalej nepôjde.

Ani som si neuvedomila, že na mňa niekto kričí. Až keď ma Ginny potiahla za plece, zatackala som sa a spomalila.

„Si v poriadku, Meg? Volám na Teba už minútu a ty nič.“ ustarostene sa spýtala, keď sme sa bok po boku predierali davom.

„Jasné, len som sa na chvíľku zamyslela, čo potrebuješ?“

„Nevidela som ťa na raňajkách. Mám vzkaz od profesora Snapea.“ odhrnula si dlhú záclonu ryšavých vlasov z tváre, aby jej pri rozprávaní nezavadzali.

Až teraz, keď som sa na Ginny lepšie pozrela, všimla som si, aká je krásna. Už z nej nebola len malá sestra Ronalda Weasleyho. Vlasy mala voľne spadnuté na chrbte a tie jej siahali až pod lopatky. Malý noštek bol pokrytý pehami a panenská biela pokožka vytvárala kontrast s veľkými hnedými očami. Sen všetkých chalanov. Doslova.

„Aký?“ vzdychla som si, keď ma pichla dýka žiarlivosti.

„Chce, aby si sa za ním okamžite dostavila cez prestávku na obed a odkazuje ti, aby si nemeškala.“ uškrnula sa a medzi tým sme spolu ďalej pokračovali dlhými chodbami.