*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Desiata kapitola- Zdôverenie

Ležala som na posteli v nemocničnom krídle a odpíjala si z nechutného lektvaru. Slúžil na upokojenie, ako mi dookola prízvukovala madam Pomfreyová. Tá sa teraz skláňala nad Harrym a boľačky mu pokrývala tenkou vrstvou nejakej mastičky. Muselo ho to riadne štípať, ale on ani necukol.

„Ták mládež, neviem čo ste to stvárali, ale pán Potter by nebol pánom Potterom, keby tu  neprišiel, hneď prvý týždeň.“ usmiala sa a vstala.

„Nachvíľku vás tu nechám.“ odbehla do svojej pracovne a ja som zaryla pohľad do zeme.

Prosím, nech sa ma nič nepýta. Prosím len nech sa ma nič nepýta. Prosím...

„Hm, Meg.“ oslovil ma potichu.

„Áno?“

„Prečo si to urobila?“ zašepkal, no ja som ho aj tak počula. Bála som sa tej jednoduchej otázky. Nemohla som mu povedať pravdu.

„J-ja zareagovala som inštinktívne. Ani som si neuvedomila, čo vlastne robím.“ hanblivo som pokrčila plecami a modlila sa, aby mu toto vysvetlenie stačilo.

Neodpovedal, len som na sebe ďalej cítila jeho oči. Zdvihla som pohľad a zrazila sa so zelenými smaragdami. Nech sa na mňa tak nepozerá. Chce, aby som tu omdlela?

„Ďakujem.“

„Za čo?“

„Za záchranu.“ uškrnul sa.

„Ja ďakujem. Malfoy ma urážal a ty si sa ma zastal.“

„Urážal aj mňa.“

Zarazila som sa. Ale Harryho predsa definitívne zlomila iná veta. „Chceš mi povedať, že ťa to nezaujíma? Ona to nevie? Tá humusáčka nevie, že si....“

Že je čo? Čo neviem?

 *

Madam Pomfreyová ma pustila až na obed. Harry bol už pár minút preč a ja som jej mala za úlohu vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Jasné, že som klamala.

Vzala som si tašku, prehodila si ju cez plece a pobrala sa von. Ponáhľala sa po chodbách a zastavila až pred Veľkou Sieňou. Váhavo vošla dnu a pomaly kráčala popri dlhých stoloch. Každý sa na mňa pozeral a niečo si so spolusediacim šuškal. Dokonca sa ozval i chichot. Zastavila som uprostred cesty a pohľadom našla Malfoya. Sedel so skupinkou slizolinčanov a na niečom sa smial. Pansy si ma všimla, drgla ho a on sa otočil ku mne. Na tvári mal víťaznú grimasu a bezočivo mi poslal vzdušný bozk. Oči sa mi nechcene naplnili slzami a ja som sa rýchlo otočila, aby ich nevidel.

Cítila som sa hnusne. Odporne. Nepochopene. Samo. Zúfalo...

Rýchlim krokom som prišla ku osobe, ktorú som chcela vidieť a zároveň potrebovala najviac.

„Fred, môžeš na chvíľku?“ šepla som, keďže všade bolo ticho a každí na mňa stále zízal.

„Jasné.“ usmial sa, okamžite vyskočil z lavice a objal ma okolo pliec.

Rýchlo ma, držiac za pás, viedol preč a zvedavé oči nás vyprevádzali až ku vchodu...

Vo Vstupnej hale sme narazili na Harryho, Rona a Hermionu. Práve sa chystali naobedovať.

„Radšej by som tam teraz nechodil.“ poznamenalo weasleyovské dvojča.

„Prečo?“ prekvapene sa spýtala Hermiona.

„Všade sa šíria reči o rannej neveselej udalosti.“ odvetil Fred a pohľadom ukázal na mňa.

„Samozrejme, Malfoy si to upravil podľa seba.“ nahnevane kopol do steny Harry a bolestivo privrel viečka.