*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Dvanásta kapitola- Nepokojný večer

Tá chvíľka, čo sme sa na seba bezhybne pozerali, mi prišla ako celá večnosť. V hrdle sa mi zjavila veľká guča a aj keby som chcela napokon prehovoriť, šlo by to veľmi ťažko. Všetko šlo ťažko pri pohľade do tej chrabromilčanovej zelene v očiach.

„Hm, Meg....“ začal Harry a z jeho hlasu som cítila potláčaný hnev. Myslím, že ho ani veľmi netrápilo kto to napísal, ale čo napísal.

„Ja...., niekto mi ten lístok poslal počas hodiny. Netuším kto.“ snažila som sa, aby moja odpoveď neznela tak roztrasene a zakoktane, ale ľahko som zlyhala.

Harry ma bez ďalšieho slova pozoroval a z toho pohľadu sálalo niečo chladné, čo som v jeho prípade ešte nikdy nevidela.

„Prepáč, keď som ti spôsobila problémy alebo zapríčinila šíriace sa klebety. Viem, máš toho dosť aj bez ďalšieho strápnenia. Naozaj ma to mrzí.“ dostala som zo seba a sama nechápala, kde sa to vo mne berie. A hlavne odkiaľ beriem tú odvahu.

„Ty sa ospravedlňuješ mne?“ prekvapene zdvihol obočie Harry.

„No áno,...myslím.“ dodala som neisto.

„Má to byť presne naopak. Ja sa musím ospravedlniť tebe.“ zamával pergamenom v ruke. “Toto by si nedostala a nikto by sa ti nevyhrážal, keby som sa vtedy nepustil do Malfoya....“ trpko precedil pomedzi zuby čiernovlasý chalan a ešte raz očami prebehol po písme.

„Zatiaľ to nechám tak, no keď ti príde opäť niečo podobné alebo sa ti niečo stane, okamžite mi to musíš povedať!“

Hľadela som na ňho, totálne vyvedená z miery. Hovoril tak vážne. Podľa mňa je za tým len pár Malfoyových a Potterových faniniek, ktoré sú svojimi idolmi tak posadnuté, že mi vypisujú somariny.

„Myslím, že ich to o chvíľku prejde.“ skonštatovala som naoko pokojne.

„Dúfajme.“ Harry vytiahol prútik a potichu zamrmlal kúzlo. Lístok sa vlnil vo vzduchu a plamene oblizovali papier, až sa premenil na maličkú kôpku popola na zemi.

Otočila som sa na päte a chcela zaklopkať na dvere zborovne, keďže som si až teraz uvedomila, že sme už na mieste. Zastavil ma jeho hlas.

„Viem, že mi do toho nič nie je a vlastne je to tvoje súkromie, ale máš niečo s Malfoyom?“

Tá otázka ma zamrazila. Nečakala som, že to bude Harryho zaujímať a že si naozaj môže myslieť, že by som s tým rozmaznaným aristokratom robila.....no hocičo.

Potter si však moje mlčanie vysvetlil po svojom. „Jasné, nášmu slizolinskému princovi podľahne každá. Len si dávaj pozor, Meg. Všimol som si, že dievčatá strieda ako ponožky.“

Zdalo sa mi, alebo v jeho hlase bol náznak žiarlivosti a zároveň aj zhnusenia? Chápem, Malfoy mu nebol po srsti, ale čo ten žiarlivý podtón?

„Viem, že je to veľký záletník a že po ňom slintajú skoro všetky baby na škole, ale u mňa nemá šancu. V noci sa nič neudialo....“v tom som sa zarazila.

Prišlo mi vtipné a neskutočné, že Harryho uisťujem či ja a Draco Malfoy......Ja a Draco Malfoy? To by som chcela vidieť. Humusáčka a čistokrvný dedič z urodzenej čarodejníckej rodiny. Smiešne.

Chrabromilčan sa vzápätí zatváril spokojnejšie a usmial sa. „A teraz môžeme ísť za tou McGonagallovou.“

 *

Preliezla som otvorom do chrabromilskej klubovne a zamierila rovno do dievčenských spálni. Našťastie tam nikto nebol a tak som mohla hodiť tašku s knihami na zem a unavene klesnúť na svoju posteľ.