*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Štyridsiata deviata kapitola- Grimmauldovo námestie číslo 12

Dôležitá poznámka autora na konci.

Netušila som čo je pravá a čo ľavá strana.

Pred očami som mala šero, pľúca mi každú chvíľu išli vybuchnúť vďaka nedostatku kyslíka a v boku, pri srdci i na členku som cítila šialenú pálčivú bolesť.

Len pol kroka za mnou fučal Harry Potter, vliekol zo sebou ďalšieho chlapca ako sme sa brodili temnotou a uháňali do bezpečia.

Myšlienky sa mi v hlave preháňali ako splašené kone až z nich nakoniec bola len guča zmätku&strachu.

KingSmuir sme prebehli behom minúty, ani v jednom dome sa už nesvietilo a v tom mi napadlo aké to bude ráno, keď sa muklovia vyberú do práce a školy a cestou narazia na dôsledky krvavého masakru v klube Ministry of Sound.

A za všetko môžeme my dvaja.

Zavrtela som hlavou. Nechcela som myslieť na to čo sme spôsobili našou hlúposťou. Jediná vec, ktorú s istotou viem je, že si to budem vyčítať do konca života.

Pred očami sa mi však neustále zjavovali mŕtve telá úbohých muklov pri čom sa mi v žalúdku robili kotrmelce a slzy kĺzali po tvári.

"Už sme takmer tu!" vykríkol Potter ako sme uháňali po prašnej ceste.

A potom sa pred nami konečne objavil domček.

Srdce mi podskočilo od radosti a úľavy.

Akoby som opäť mohla voľne dýchať a ťažoba na mojej hrudi zmizla.

Vtrhli sme do ochranného priestoru polbubliny a telom mi okamžite prešiel pocit bezpečia a mágie. Potter prútikom bleskovo poklopkal po vchodových dverách a my sme vrazili dnu.

Chlapec vkročil do obývačky a na gauč položil Kada.

Topánky som odhodila do kúta, najsilnejšími čarami aké poznala uzamkla dvere a vyčerpane sa dotackala k pohovke.

Nedokázala som však už dlhšie stáť na nohách, členok bolel a krvácal a ja som tak bezvládne klesla na zem vedľa gauča.

Kadovo nehybné telo i otvorená krvácajúca hnisavá rana na hrudi ma šialene desila. Zovrela som jeho chladnú ruku.

Opäť som mu našťastie dokázala nahmatať pulz.

Cítila som sa ako otupená a nedokázala rozmýšľať racionálne.

"Harry..." počula som vlastný hlas, ktorý znel zlomene a bol doprevádzaný s ozvenou"Po- potrebujem pomoc."

Zrazu sa mi celkom začal rozmazávať zrak a ja som nakoniec upadla do hlbokej temnoty.

*

Prebrala som sa až na hlasy v miestnosti, ktoré sa šeptom zúrivo dohadovali.

Viečka boli šialene ťažké a trvalo mi večnosť, kým som ich dokázala rozlepiť. Do očí mi udrelo ostré svetlo.

V jednom bláznivom okamihu som si pomyslela, že sa nahádzam v nemocnici.

Tvár som si ponorila do dlaní ako mi v hlave trieštilo a na líci som zachytila stopy po zaschnutých slzách.

Hlasy sa stále nerušene rozprávali akoby nezistili že je človek na lôžku pri vedomí ale ja som dokázala rozpoznať len ich zvuk a melódiu. Slová mi bzučali v ušiach.

Až keď som si ruky odtiahla od tváre a zažmurkala, k posteli priskočili dve ženy. Prekvapene som hľadela na madam Pomfreyovú a profesorku McGonagallovú.