*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Tridsiata tretia kapitola- Uvítacia party

Stála som pred riaditeľnou spoločne s Harrym po svojom ľavom boku a čakala na McGonagallovú. Mala nás odviesť do klubovne.

Bolo to šialené.

Cítila som sa ako pes, na ktorého treba dávať pozor či po ceste neuhryzne bezbranné dieťa.

Pred dvomi hodinami nás pustili z nemocničného krídla...

Smiešne.

Dokázali sme sa od neho držať len pár úbohých hodín.

Prebrala som sa z únavy, vypočula si kázeň od Pomfreyovej, dostala elixír na pľúca, keďže ma stále napínalo na kašľanie, osprchovala sa v nemocničnej kúpeľni a prezliekla do čistého habitu.

Potom absolvovala rozhovor s McGonagallovou, navečerala sa spoločne s Harrym v liečitelkinej kancelárii, keďže do nemocničného krídla doviedli ďalších priotrávených študentoch od dymu a nás od nich chceli udržať, čo najďalej.

Ako keby sme boli nakazení nejakou nevyliečiteľnou infekciou.

Chorí.

Nebezpeční.

Šialení.

Bolo mi z toho všetkého zle. Z celej tejto poondiatej skurvenej situácie!

Možno som bola slabá. Možno. Ale bolo mi to jedno. Stačil deň, aby som pochopila, že takto sa ďalej už nedá fungovať...

Toto má byť život?

Úbohé prežívanie doch vyvrheľov spoločnosti.

Po Dumbleodorových slovách som ostala zahanbená. Ale my naozaj nemôžeme za to, že tou hnusnou odpornou mágiou ubližujeme....

Harry mlčal. Od toho incidentu, od vtedy ako sme sa prebrali v nemocničnom krídle... odvtedy neprehovoril ani slovo.

Nič.

Bol ticho pri Pomfreyovej, McGonagallovej i Dumbledorovi.

Všetko si vypočul zo sklonenou hlavou a očami na zemi.

Otočila som sa čelom k nemu a aj teraz som ho našla s pohľadom sklopeným dolu, ako si nervózne hryzie spodnú peru, ako má dlane v päste a nechty tvrdo zabára do kože.

Tak veľmi sa trápil.

Trpel každou sekundou, neľutoval seba, ale ostatných... On každého zachraňoval, neubližoval.

Vedel, že kvôli jeho vine mohli zomrieť študenti...

A mučil sa. Mučil sa myšlienkami... mučil sa lebo vedel, že za to všetko mohol on...

Musela som mu pomôcť a niečo urobiť. Nechcela som, aby ešte viac padal do tej priepasti viny a hnevu.

"Harry." oslovila som ho mäkkým hlasom.

Nereagoval.

"Harry." vyskúšala som to opäť.

Nič.

Hlasno som preglgla, dodala si odvahu a oboma dlaňami chytila jeho tvár. Chrabromilčan razom uprel svoje smaragdy smerom na mňa.

Hľadeli sme si do očí, ja som ho stále držala a palcami dlaní jemne hladila lícne kosti.

On pootvoril pery, vystrčil jazyk a navlhčil si tie mäkké vankúšiky.

Mala som pocit, že sa okolo nás všetko zastavilo.