*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Šiesta kapitola- Kuchyňa

Nadýchla som sa a sledovala, ako mesačné svetlo preniklo cez vysoké okno a osvietilo Malfoya. Jeho bledá tvár vyzerala ešte o čosi svetlejšie a chladné sivé oči sa mu prenikavo ligotali. Aj on ma bez slova pozoroval a zavrtával sa do mňa pohľadom. Prebehla mnou triaška, no ani som sa nepohla. Moja myseľ mi kázala zmiznúť odtiaľ skôr, ako sa niečo stane, ale telo nechcelo počúvať.

"Bojíš sa ma?" prerušil ticho, Dracov hlas.

Zahryzla som si do pery a záporne zavrtela hlavou. Nechcela som, aby vedel opak. Ako mi naháňalo hrôzu, len tak tu stáť s ním. Ako mi naďalej búšilo srdce a ako som sa modlila, nech sa na mňa už tak nepozerá.

"To ti tak verím." opäť jeho úsmev zdobil úškrn. "Ani klamať nevieš, Fosterová. Len tam stojíš a čakáš, čo sa stane." pohŕdavo zatiahol a bol celkom blízko mňa. Letmo sme sa dotýkali navzájom hruďami a ja som bojazlivo privrela viečka. Mal pravdu.

"Mohol by som teraz urobiť čokoľvek a ty by si ma nechala." zašepkal a ja som jeho studené brušká prstov pocítila na mojom líci.

Cítila som sa strašne. Zúfalo a zahanbene. Viem, bola som nenormálne zbabelá. Je to len obyčajný Malfoy, tak prečo sa nedokážem brániť?!

Malfoyove prsty mi zdvihli bradu a ja som sa mu musela pozrieť do očí. Nedokázala som z nich nič vyčítať. Prekvapilo ma, že som v nich nevidela zhnusenie. Vždy sa na mňa tak odporne pozeral. Ale teraz? Nič.

Pootvoril pery, aby mi niečo povedal, ale v tom sa ozval ten istý strašný treskot a zároveň aj výkrik Filcha. "Sú v sieni Slávy!"

Malfoy sa bleskovo odtiahol a ja som zostala ako paralyzovaná na mieste.

"Poď!" zdrapil ma za zápästie a ťahal druhými, veľkými, dvojkrídlovými dverami von. Preč od Filcha, dobíjajúceho sa do miestnosti.

Konečne som spamätala a spolu sme sa rozbehli po chodbe na prvom poschodí. Pre istotu som sa ani neobzerala a ďalej splašene utekala za Malfoyovým chrbtom. Zbehli sme po posledných kamenných schodoch a ocitli sa vo vstupnej hale. Draco sa na mňa posledný krát pozrel a potom sa rútil k žalárom, kde sídlila aj Slizolinska klubovňa.

Super a čo ja? Obzrela som sa okolo seba a jediná, naozaj reálna, cesta viedla po všetkých poschodiach a schodiskoch k obrazu Tučnej pani. Mohla som sa vybrať do knižnice alebo ešte po jednej chodbe, do ktorej väčšinou vchádzali bifľomorčania. Nikdy som tam ešte nebola, no nemala som veľmi na výber. Skontrolovala som si prútik vo vrecku a pobrala sa na dané miesto.

Zjavila som sa v širokej kamennej chodbe jasne osvetlenej fakľami a vyzdobenej veselými maľbami znázorňujúcimi prevažne jedlá. Pomaly som kráčala až na jej koniec, kde síce neboli žiadne dvere, ale veľký obraz obrovskej striebornej misy s ovocím. Zastavila som pred ním a skľúčene na ňu pozerala. Nevidela som žiadnu kľučku.

"Hm...Jablko?" napadlo ma zrazu. Čo keď je na heslo, ako chrabromilská klubovňa?

Obraz sa ani nepohol.

"Banán, hrozno, melón, jahody, pomaranče...?" skúšala som ďalej a z diaľky započula blížiace sa zvuky. Doriti!

Mysli, Megan, mysli! Nespomínal niečo Fred? O nejakom vchode, kde sa človek dostane keď.........čo?.............pošteklí hrušku! Otvorila som oči a natiahla ukazovák ku malej zelenej hruštičke. Tá sa začala skrúcať a smiať a odrazu sa zmenila na veľkú kľučku. Chytila som ju, otvorila dvere a vošla dnu.

Zvuk zabuchnutia ma upozornil, že sa za mnou dvere privreli. Ocitla som sa v obrovskej miestnosti s vysokým stropom, rozľahlej ako Veľká sieň presne nado mnou. Všade bola tma a ja som nevidela ani na krok. Niečo sa v kúte zalesklo a vyľakane som nadskočila. S úľavou som si vydýchla, keď to bolo len svetlo z nočnej oblohy, ktoré sa odzrkadlilo na jednej z medených panvíc, zavesenej na háčiku.