*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Osemdesiata deviata kapitola- Cesta domov

Nová kapitola je konečne na svete! Dúfam, že si ju užijete minimálne tak veľmi ako som si ju ja užila písať  ♥

„Meg?" zacítila som jemný dotyk na tvári „Vstávaj. Už musíme ísť."

Nesúhlasne som zamrčnala. Nikam sa mi nechcelo. Cítila som sa viac než príjemne, odpočívajúca v horúcej náručí a obklopená príťažlivou mužskou vôňou, ktorá nemohla patriť nikomu inému než Harrymu.

„Myslím to vážne, Megan. Máme presný časový plán, pamätáš?"

Po jeho slovách som sa prinútila rozlepiť vyčerpané oči.

Mal pravdu. Na spanie teraz nebol čas.

Museli sme sa dostať do Venue.

Museli sme sa dostať domov.

„Dobré ráno aj tebe." zamrmlala som, keď sa chlapec odtiahol.

Za oknami bola hlboká tma ako na hodinách svietilo pol piatej ráno. Neochotne som sa vyškriabala z postele a začala hľadať tenisky.

„Ak sme to správne odhadli, Steph a Tom by tu mali byť o štyridsaťpäť minút. Dovtedy sa musíme dostať do ich izby, schmatnúť oblečenie a potom sa nenápadne vytratiť von."

Len som prikývla, bledá v tvári. Plán som perfektne poznala naspamäť, ale jedna vec bola niečo vymýšľať a druhá realizovať. Tak veľa vecí sa mohlo pokaziť a tak málo sme ich chod mohli ovplyvniť až z toho vychádzala hrôza.

Plánovaná improvizácia.

To bolo to správne pomenovanie.

Natiahli sme na seba kabáty a priložili uši k dverám. Všade bolo ticho.

„Zvládneme to, sľubujem." Harry si ma posledný krát k sebe pritiahol a ja som ho horúčkovito objala okolo krku. Tak ako už veľa krát predtým, aj teraz sľuboval niečo čo nedokázal splniť. Aj teraz opakoval tie isté utešujúce slová, čo vždy.

„Milujem ťa, Megan Fosterová." zamrmlal mi do ucha a potom venoval krátky bozk na pery z ktorého sa mi aj za tejto situácie podlomili kolená.

„Milujem ťa." šepla som, v duchu premýšľajúc kedy sa mi znovu naskytne možnosť pobozkať ho a či vôbec ešte nejaká príde. Čo ak už nikdy nedostanem príležitosť povedať mu ako veľmi ho ľúbim a čo všetko pre mňa znamená?

Čo ak to bolo naozaj naposledy?

Čo ak dnes počas cesty domov padneme?

Harry sa jemne usmial, bruškom palca utrel slzu, ktorá mi skĺzla po líci a vyhlásil akoby mi čítal myšlienky. „Neboj, mňa sa len tak ľahko nezbavíš, Meg."

„Ani nemôžem." z úst mi unikol malý škrekotavý zvuk podobný smiechu „Nedokážeme bez seba žiť."

„A to doslova." zaškeril sa, posledný krát ma pobozkal na líce a potom sa odtiahol, na tvári lišiacky výraz „Keď sa dostaneme do Brlohu ako prvé čo urobím bude že ťa zamknem do izby a..."

„Fajn, myslím, že je čas vypadnúť." skočila som mu do reči, celá červená v tvári a on sa pobavene zasmial a zavrtel nad mojou hanblivosťou hlavu.

Čo najtichšie som pootvorila už aj tak vŕzgajúce dvere, v rukáve pripravený prútik a opatrne sa vykradla na tmavú chodbu osvetlenú len starými plynovými lampami. Pomaly sme našľapovali ďalej, Harry prvý a ja za ním, míňajúc dvoje dverí.

Po dňoch pozorovania a striehnutia sme zistili, že izba s jednými bola neobývaná a tú druhú si prenajal postarší pán, ktorý si sám na vlastnú päsť prišiel pobehať (alebo v jeho prípade -keďže mal bakuľu- odhopkať) pamiatky Londýna.