*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Osemdesiata ôsma kapitola- Izba v hosteli

Neskutočne Vám ďakujem za neuveriteľných 100k prečítaní! Keď som  poviedku začínala pred rokmi písať, nikdy by ma nenapadlo, že to spolu dotiahneme takto ďaleko. Magical Love je však mojou súčasťou už 6 rokov a navždy bude. Ešte raz, veľmi pekne ďakujem ♥

Ležala som na tvrdej nepohodlnej posteli a zízala do tmavého stropu. Za malým oknom  v drevenom ráme sa už hodnú chvíľu rozzúrene ozýval poplašný systém nejakého auta a do skla tvrdo narážal vietor so snehovými vločkami.

Zavrela som oči, snažiac sa prinútiť sa zaspať a ignorovať bolesť nôh či triašku môjho premrznutého tela, ale nič.

Harry sa na druhej posteli taktiež neustále za hlasného vŕzgania pretáčal a tak mi bolo jasné, že sme boli obaja síce po náročnej noci vyčerpaní, ale zároveň aj príliš rozrušení aby dokázali zaspať.

Do mysli sa mi pomaly zakrádali predstavy smrťožrútov číhajúcich tam niekde vonku, potulujúcich sa v tmavých uličkách Londýna s prútikom za chrbtom. Myšlienky na mužov, ktorí zostali ležať v kaluži krvi v kúpeľni na ministerstve mágie. Obrazy mojej dýky zabodnutej v ľudskej hrudi.

Prudko som otvorila oči, vystrelila do sedu a roztrasene sa nadýchla.

„Megan?" telo oproti sa zdvihlo a v tej tme som dokázala rozoznať chlapcove obrysy. „Si v poriadku?"

Nebola som. Prenasledovali ma záchvaty paniky.

A on to vedel.

Teraz už áno.

Keď starý muž odišiel a my sme osameli v hostelovej izbe, jediné na čo sme sa zmohli bolo zhodiť zo seba kradnuté kabáty, odkopnúť do kúta topánky a zaliezť do postele. Obe však boli úzke a robené len pre jedného a tak sme sa zhodli, že noc musíme stráviť osamote.

Teraz som však vedela aký to bol zlý nápad.

Bez Harryho po svojom boku som po dnešnej hrôzostrašnej noci už druhý krát za sebou odmietala spať.

Prvý krát som to urobila aby pochopil, že ma naozaj nahneval, ale teraz, keď som sa obzrela späť dozadu na posledných dvadsaťštyri hodín, uvedomila si aké všetky naše hádky boli nezmyselné.

Ľudia zomierali.

Ľudia zomierali každú minútu a každý deň a za oknom zúrila obrovská hrôzostrašná vojna, ktorej sme mohli zabrániť len my dvaja.

Všetky tie nevinné životy boli v našich rukách a my, namiesto toho aby sme nasledovali Dumbledora, učili sa bojovať a poslušne si plnili svoje úlohy figúrok na šachovnici, sa zaoberali samy sebou a nespoluspracovali.

Znovu.

A znovu.

Prvé mesiace potom ako ma napadol v pracovni Snapa a tým to všetko aj začalo, boli len plné našich nekonečných bojov a teraz, keď sme prekročili pomyselné hranice a naozaj sa stali spriaznenými dušami so všetkým čo k tomu patrí, sa Potter znovu správa ako arogantný idiot posadnutý kontrolou a ja ako vystrašené malé dievčatko čo mu to dovoľuje.

Nie.

Teraz a vlastne ani nikdy nebol čas na našu hlúposť.

Takže som znovu už odmietala spať sama a neberúc ohľad na to, že hostelové postele boli naozaj určené len pre jedného, vykĺzla z tej svojej a bez slova sa v tme dopotácala k chlapcovej.

„Meg?" v miestnosti sa zjavilo malé strieborné svetlo ktoré poletovalo pri strope a osvietilo Pottera so strapatými prameňmi odstávajúcimi do všetkých strán a bez okuliarov.