*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Štyridsiata šiesta kapitola- Krvácajúce srdce

                  

Prosím, prečítajte si poznámku autora.

Harry musel byť pravdepodobne zavretý vo svojej izbe, keďže domček bol až strašidelne tichý, keď som sa konečne vrátila dovnútra.

V kuchyni ma privítali sovy, Heilly radostne zacvakala zobákom a ja som presne vedela, čo chce. Ale von som ju bohužiaľ nemohla pustiť.

"Keď sa zotmie... sľubujem." pohladila som ju a ona nespokojne zahúkala.

Bolo mi jej tak ľúto.

Muselo to byť utrpenie byť zavretý na jednom mieste.

Nad tou iróniou som sa musela pousmiať. "Obe sme tu pod zámkom, Heilly."

Sova snežná rozprestrela krídla, zatrepotala nimi a potom ich opäť zložila.

Aj ju som pohladila po jemnom bielom perí.

Rýchlo sa stmievalo a svetla ubúdalo, preto som zapálila v krbe oheň aby sa domček vyhrial, v kuchyni si pomohla kúzlom Lumos a sviečkami a uvarila si šálku horúceho šípkového čaju.

Hladná som nebola; ešte stále sýta vďaka ovociu.

A celý ten čas sa mi triasli ruky.

Vážne.

Neustále sa mi myšlienky vracali k okamihu v záhrade, keď sa ku mne Harry nakláňal aj keď som si na to zakazovala myslieť.

Už som to však nechcela odďalovať a zatvárať pred tým oči.

Potrebovala som sa s Potterom poriadne porozprávať, bez zbytočných rečí... o všetkých tých náznakoch.

Nechcela som byť aj naďalej tá zmätená sliepka...

Presunula som sa do obývačky a klesla na kožený gauč, zabalila sa do deky so šálkou čaju a hľadela do ohňa.

Srdce mi búšilo až v krku.

Bála som sa ísť za Harrym.

Bála som sa ho niečo pýtať.

Čo ak...

Sklapni Megan!

Pretočila som očami nad mojim podvedomím.

Malo však pravdu.

Už dosť tých pochybností.

Dopila som čaj, hrnček odniesla do drezu v kuchyni a potom sa vydala hore po schodoch. Vodu som z kúpeľne nepočula a dvere na Harryho izbe boli zavreté takže bolo jasné že je tam.

Chvíľu som zamyslene hľadela na dubové drevo ale potom som sa otočila k svojej izbe a pobrala dnu.

Na ustlanú posteľ hodila prútik a prstami prebehla cez vlasy. Môj pohľad zablúdil k hodinkám na stene na ktorých svietil čas pol deviatej večer.

Bola som naozaj veľmi rada, že sa únava neobjavila celé poobede. Konečne som sa pomaly ale isto začínala cítiť ako normálny človek.

Aj keď normálni ľudia nebývajú zavretí niekde v Škótsku na školení proti temným silám.

Vzala som si kozmetickú taštičku a vybrala sa rovno do kúpeľne.

Oprela sa o umývadlo a mechanicky si začala umývať zuby.

Na večeru som úplne zabudla.

V tom sa mi v hlave vybavil okamih ako sme spoločne s Harrym boli v nemocničnej umývarni, kedy som ho prvýkrát videla polonahého a nad tou spomienkou mi očerveneli líca.