*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Deväťdesiata druhá kapitola- Napadnutie

Sedela som v Ronovej posteli, opretá o stenu a čakala na Pottera, ktorý nám skočil do kuchyne po šálku čaju pred spaním. Zaklonila som hlavu a zahľadela sa do stropu, na tvári malý úsmev.

Celý deň som si užila v príjemnej spoločnosti Harryho, Freda a Georgea. Debatovali sme nad ďatelinovým pivom, hrali Rachotiacu sedmu a smiali sa nad žartami weasleyovie dvojčiat. 

Bolo to viac než úžasné.

Bolo to oslobodzujúce.

Akoby som sa vysmädnutá na smrť po dlhej dobe napila dúška vody.

Akoby sa moja duša po všetkom tom boji, strachu a nešťastí pomaly liečila.

„Nech sa páči, Meg." tmavovlasý chlapec sa zjavil po mojom boku a ja som zavrtela hlavou aby som sa prebrala zo snenia.

Nado mnou stál Vyvolený, vrabčie hniezdo na hlave, vyťahané Ronove tepláky a žiadne tričko a môj úsmev sa ešte viac rozšíril.

Tak veľmi som ho milovala.

Držal ma pri živote a to nielen vďaka zväzku.

Prišla som o mamu, o domov, o školu.

Bol všetko čo mi zostalo.

Bol moje všetko.

Tá myšlienka mi na okamih vyrazila dych. Sila mojich vlastných citov ma zasiahla nepripravenú.

Vedela som, že som do neho zamilovaná. Vedela som, že sa mi v jeho prítomnosti podlamujú kolená a točí sa mi hlava. Vedela som, že ho mám neskutočne rada... že ho milujem.

Ale netušila som, že moje city sú až tak hlboké a intenzívne.

„Ďakujem." zašomrala som so zovretým hrdlom a natiahla sa po šálku s pariacim sa čajom „Za všetko."

Harrymu prekvapene vyskočilo obočie hore „Myslím, že nehovoríš len o čaji?"

Pevnejšie som objala šálku a zavrtela hlavou „Nie. Zachránil si mi život. Nespočetne veľa krát. Stál si pri mne v tej najhoršej chvíli, keď... keď mama... Už dlhé mesiace mi kryješ chrbát a držíš ma pri zmysloch. Len vďaka tebe som celý ten zväzok a vojnu... len vďaka tebe som to dotiahla až sem."

„Do Ronovej izby?" podpichol ma Potter aby odľahčil situáciu, no potom si ku mne prisadol a pritiahol si ma na svoju horúcu nahú hruď. „Nemáš mi za čo ďakovať, Megan. To všetko je samozrejmosť."

„Nie, nie je."

„Milujem ťa, rozumieš?" Potter mi zdvihol tvár a prinútil ma pozrieť sa mu do zelených očí ukrytých za sklíčkami okuliarov. „Viem, že som sa dlho správal ako idiot ale už je to preč. Budem stáť po tvojom boku. Navždy."

„Nemáš na výber. Zväzok..."

„Kašlem na zväzok. Milujem ťa s ním či bez neho."

Nemohol to na sto percent vedieť, ale aj tak som sa bez slova k nemu naklonila a pobozkala ho. Harry si ma pritiahol ešte bližšie, jeho ruky skĺzli na môj pás zahalený weasleyovie svetrom...

A v tom sa nad našimi hlavami ozval dupot. „HEJ! NIE STE TU SAMI!"

Potter sa s povzdychom odtiahol, jeho oči tmavé a porazenecky si pošúchal jazvu. Potom sa zahľadel na strop a zajačal „ODKEDY JE SLUŠNÉ ŠPEHOVAŤ?!"

„ODKEDY SME MY DVAJA SLUŠNÝ?!"

Len som s úsmevom pretočila očami a natiahla sa za svojou šálkou, ktorá skončila odložená na zemi.