*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Deväťdesiata prvá kapitola- Brloh

Poznáte ten pocit, keď vás pohltí taký veľký strach, že nedokážete dýchať?

Dusíte sa v panike, ktorá vás zaživa zožiera ako nekonečná ničota a vy len lapáte po vzduchu ako ryba na suchu. Čas i priestor pre vás už viac neexistujú; celý okolitý svet sa roztrieštil na tisícky kúskov a vy spolu s ním.

V tú chvíľu, keď som z krbu vypadla na všetky štyri a zrútila sa na neznámom farebnom koberci, som presne ten pocit zažívala.

V očiach ma štípali slzy i popol a z úst sa mi vydral vzlyk, v mysli obraz Harryho Pottera krčiaceho sa kilometre ďaleko s rukou prilepenou na čele.

Chlapec, ktorý prežil zostal napospas smrťožrútom zatiaľ čo ja som bola v bezpečí, ďaleko od ich dosahu.

Čo najrýchlejšie som sa vyškriabala na nohy, cítila som ako ma pri každom pohybu pichlo v hrudi a zabolela ma noha. Tvár mi horela od množstva rezných rán a hlava šialene búšila.

No na ničom nezáležalo.

Musela som sa dostať späť do Londýna a zachrániť Harryho lebo inak môj život prestal dávať zmysel.

Inak bolo všetko zbytočné.

Ak Voldemort získa Vyvoleného, vyhral vojnu a svet padne do jeho rúk.

A ak padne Harry, padnem aj ja. Zväzok sa o to postará.

Ak však o Pottera prídem a nejakým zázrakom zostanem nažive, bude to to isté.

Už som stratila mamu. Ak stratím aj jeho, muža, ktorého milujem najviac na svete, prestanem existovať.

Môj život bez Harryho Pottera teda skončí tak či tak.

Jedným skokom som skočila ku krbu a roztrasenými rukami prehmatávala rímsu, ignorujúc zarámované pohyblivé fotografie členov rodiny Weasleyovcov.

Kde bolo to prekliate vrecúško s hop-šup práškom?!

Potrebovala som sa čo najrýchlejšie vrátiť späť do Borgina&Burkesa aj keď viem, že som v prvom rade nikdy nemala odísť.

A v tom do mňa niečo prudko narazilo až ma to hodilo späť na zem a vyrazilo mi dych.

Šokovane som zízala do tváre nikoho iného ako Harryho Pottera, na nose rozbité okuliare s okrúhlymi sklíčkami a dobiela bolestivo rozpálená jazva.

„Meg!" vyhŕkol, keď zo mňa bleskovo skĺzol, no vzápätí si ma pritiahol do náručia.

Triasla som sa a ticho mu vzlykala do hrude, nevediac uveriť, že je pri mne, živý a zdravý. Chlapec si tvár zaboril do mojich vlasov a upokojujúco ma hladil po chrbte. „Sme spolu. Už je to v poriadku."

„My- myslela som, že ťa do- dostali."

„Skoro áno." Potter sa odtiahol aby mi mohol pozrieť do uplakaných očí „Jeden zo smrťožrútov na mňa chcel použiť zaklínadlo, no v tom sa znovu prejavila naša mágia zo zväzku. Okolo mňa sa zjavil magický štít a oboch to odhodilo do protiľahlej steny. Mal som pocit, že mi od bolesti vybuchne hlava takže mi bolo jasné, že Voldemort bude už za rohom. Dokázal som sa však doplaziť do krbu."

„U-už ma nikdy takto nemôžeš strašiť." zachvela som sa, keď mi bruškami palcov utrel slzy na tvári „Ne-nemôžeš ma opustiť."

„Nikdy ťa neopustím, Megan." zamrmlal, priblížil sa ešte bližšie a jeho pery sa jemne obtreli o tie moje.

Bozk bol krátky a jemný, zmiešaný s mojimi slzami a krvou z tváre ale bolo mi to jedno.

Všetko bolo jedno.