*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Osemdesiata tretia kapitola- Nový rok

Držala som mamu za ruku ako sme sa spolu prechádzali na promenáde popri pokojne vlniacej sa rieke Temža. Nad hladinou poletovali čajky, ktoré sa rozhorčene rozkrákali, keď ich vyrušil policajný čln a do tváre nám udieral jemný vánok, nesúc so sebou vôňu cukrovej vaty a hot-dogov predávajúcich sa v búdke pár metrov za našimi chrbtami.

Bol krásny letný deň, obloha čistá, bez jediného mráčika. Počasie muselo donútiť obyvateľov Londýna vyliezť von, lebo ulice a parky boli ešte viac preplnené ako zvyčajne.

Mama ma viedla ďalej popri rieke, okolo mostu Blackfriars, keď nám do očí udrela panoráma londýnskych mrakodrapov a galéria moderného umenia Tate Modern. Práve som jej nadšene rozprávala príhodu z Rokfortu ako som s Fredom blbla v knižnici a mama ma s úsmevom počúvala.

„Ten chalan je naozaj číslo." smiala sa, keď sme zaparkovali na lavičke pred galériou, v pozadí hral na gitaru pouličný umelec a ľudia tlieskali a ja som s úškrnom prikývla. „Je neskutočne vtipný!"

„Si si istá, že ste len kamaráti, Meg?"

„Panebože, mami..." pretočila som očami „Nemyslíš, že je na chlapcov priskoro?"

„Tak to rada počujem." objala ma jednou rukou a ja som sa uvelebila v jej náručí.

Na malú chvíľu sme obe počúvali tóny gitary a smiech ľudí, no ten sa zrazu zmenil na šialený krik plný hrôzy. Vyskočili sme na nohy, obliala ma panika a šialene sa rozbúšilo srdce ako sa medzi ľuďmi začali zjavovať postavy v čiernych plášťoch a smrťožrútskych maskách. Všade sa mihali jedovato zelené lúče svetla.

Inštinktívne som siahla po prútiku a chytila mamu za zápästie, v hrdle guča hrôzy a v očiach slzy. „Idú po mne! Musíme utiecť!"

Navôkol bol obrovský chaos a krik, no ja som pevne držala mamu a snažila sa uniknúť čo najďalej z bojového poľa. Nad našimi hlavami obloha už naďalej nebola príjemne modrá, ale tmavá s veľkou vlniacou sa zelenou lebkou a hadom.

Úspešne sa mi podarilo zneškodniť pár smrťožrútov, keď sa pred nami zrazu zjavila postava s dlhým čiernym plášťom, haďou tvárou a smrtiacim pohľadom. V tej chvíli som mala pocit, že od strachu zamdliem.

Lord Voldemort.

„Varoval som ťa Megan Fosterová." uškrnul sa ako namieril prútik na mamu a vykríkol„Avada Kedavra!"

Z úst sa mi vydral výkrik plný nekonečného strachu a bolesti a na tvári som mohla cítiť slzy ako sa pomaly otočil ku mne.

V jeho červených očiach sa mihol víťazoslávny triumf a ja som stále kričala a kričala a nedokázala sa nadýchnuť, keď sa ku mne rútilo zelené svetlo.

„Megan!" do uší sa mi dostalo volanie môjho mena, no jediné čo som vnímala bola neopísateľná hrôza, ktorá zaplavovala moju myseľ a telo.

„Dočerta Meg zobuď sa!" tentokrát bol výkrik hlasnejší a na ramenách som dokázala cítiť dotyk.

Okamžite som sa začala zmietať a brániť a snažila sa uniknúť od toho netvora, ktorý práve pred mojimi očami zobral život najdôležitejšej žene na svete.

„Nedotýkaj sa ma!" zadúšala som sa vzlykmi, na spotenú tvár sa mi lepili pramene vlasov ako mi niekto zovrel obe zápästia a tak ma úspešne paralyzoval. „Nie! Nie! Nenávidím vás! Tak veľmi vás nenávidím!"

Bezmocne som plakala a bolo mi jedno ak ma zabije. Život aj tak stratil všetok zmysel.

Už nikdy sa s mamou nebudem prechádzať v horúci letný deň popri Temži.