Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Zrnká prachu a ja

Niekto niečo po mne hodil. S najväčšou pravdepodobnosťou to bol vankúš alebo papuča či nejaký iný predmet, ktorý bol tvrdým a mäkkým zároveň. Lenivo som zdvihla hlavu od knihy a prevŕtala Ondreja vražedným pohľadom. Ten len zodvihol ruky, na znak, že sa vzdáva, pokrčil čelo a palcom ukázal na svoje mladšie sestry, ktoré sedeli neďaleko mňa. Cítila som ako mi do líc prúdi krv a o chvíľu som ich mala červené ako zrelé čerešne.

"Si hluchá alebo áno?" pohoršene skríkla Laura.

"Počujem ťa dobre." namietla som.

"Asi nie veľmi dobre, keď nás vôbec nevnímaš." prevrátila oči Laura a založila si ruky v bok. Keď sme boli menšie vždy som sa bála, že keď pretočí oči skončia jej v očných jamkách tak, že si bude vidieť svoj vlastný mozog.

"Čo je tak smrteľne dôležité?" knihu, ktorú mi požičala Laura som hodila na kolená. Keď ma niekto vyruší pri čítaní knihy som pripravená vŕčať ako pes. 

"Tri krát som sa ťa pýtala, či sa nechceš ísť prejsť." ozrejmila Laura a znova zagúľala očami. 

"Fajn, idem." ak by som povedala, že nikam nejdem tak by som dostala nespočetne veľa ďalších nezmyselných otázok. 

Vonku nás už čakala Katka. Bolo krásne slnečno, ale dusno a dokonca sa začal zdvíhať vietor na búrku. Vlastne samotné počasie  vravelo o mojich pocitoch, navonok usmiata ako slnko, no vo vnútri búrkové mraky a vietor, ktorý sa nedá skrotiť. Vietor, ktorý všetko láme a ničí. V skutočnosti som nemala chuť na žiadnu prechádzku ani nič podobné len som chcela byť neviditeľná. Naozaj byť neviditeľná, stočiť sa do kĺbka aby som zaberala čo najmenej priestoru pre život ostatných ľudí.

"Laura, zabehni prosím ťa do kuchyne po nejakú misku, pôjdeme otrhať jahody, vyzerá to na búrku." povedala milo Katka. Laura od pobúrenia otvorila ústa, že chce niečo povedať, ale radšej ich zavrela, rozhodila rukami a vošla späť do domu. 

"Niečo ťa trápi však?" opýtala sa Katka, no mňa z nejakého neznámeho  dôvodu začali až veľmi zaujímať moje staré tenisky a vyblednuté tepláky. 

"Zvykneš byť smutná ale teraz si smutná až príliš a ako sa vraví všetkého veľa škodí." 

"Aha, takže ty vieš aj to, kedy som smutná viac a kedy menej? Kedy sa z teba stala psychologička?" vyletela som. 

"Jana, ja ani Laura sme ti nič neurobili. Máme o teba strach. Vidíme na tebe, že nie si vo svojej koži, že sa rozpadávaš na kúsky. Niečo sa stalo a nesnaž sa klamať." pery mala zrazu ako jednu hrubú pomĺčku. Ruky som si zložila na hrudi a začala pochodovať hore dole. Dlane som mala odrazu ako ľad a po šiji mi prešiel mráz. Už som to raz zažila. Keď som chodila k psychologičke, po tom otrasnom pokuse o znásilnenie, vravela mi, že sa u mňa môže prejaviť úzkosť. Keď som sa jej zdôverila, že už som podobné stavy mala povedala mi, že je to okej. Odvtedy som úzkosť nemala až doteraz. Zaťala som zuby a čakala kedy ma začne zvnútra párať malé stádo démonov.  Medzitým prišla Laura. Pozerala sa na mňa ako na blázna a v tej chvíli som sa presne tak cítila.   

"Vieš čo Katka? Teba je na tých rehabilitáciách škoda, mala by si si otvoriť psychologickú poradňu, keď tak perfektne vidíš do všetkých ľudí okolo seba. Psychológov je málo."

"Jana, šibe ti?!" nechápala Laura "Uhryzol ťa besný pes alebo čo, že si dnes ako osa." 

"Úžasné prirovnanie. Áno som ako besný pes milá moja kamoška a vieš prečo? Pretože všetci, okolo mňa si zrazu na mňa spomenuli. Odrazu ich zaujímajú moje známky, moje emócie. Ešte šťastie, že ich nezaujíma moje trávenie a vylučovanie." ruky sa mi triasli a v hrdle pálilo "Načo je vlastne taký poondiaty život v ktorom sa ti zabíjajú kamaráti? Ha?! Nevieš mi na to odpovedať? Zjavne nie, tak si láskavo strčte svoje obavy a starosti viete kam. Toto je moja kopa hnoja, nie vaša!" v hrdle som mala doslova oheň. Roztrasené nohy ma len tak tak udržali cestou k bráničke. Šklbla som ňou a na protest ňou za sebou zatresla. Ďalší dôkaz toho, že môj život je nanič. Pozrela som sa na búrkové mračná, ktoré sa premávali po nebi. Zdali sa byť stále viac a viac zúrivé, tak ako ja. Prvé kvapky mi začali padať na líca vo chvíli, keď som vošla na chodník vedúci k domu mojich starých rodičov. Všetkou silou som si trhla tenisky dole z nôh až vo švíkoch zapraskali. Hodila som ich do kúta chodbičky a keď som za sebou zabuchla dvere Perún z búrkových mrakov prvý krát zarúčal a ja spolu s ním v duchu vykríkla.