Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Stále prehrávam!

Timea sa zahniezdila na stoličke, pričom pozorovala profesorku. Tá však mala úplne iné problémy. Hádať sa so študentmi jej šlo najlepšie.
"Čo teraz urobíš?" šepla Timea
"Čo asi? Odpoviem. " šepla som tiež.
"Och, to je také romantické. Spoznávať sa pomocou listov a tie vaše oslovenia.... Ach ani nevieš aké máš šťastie. " prudko sa otočila a pozrela mi prísne do oči. Timea bola nesmierna romantička. Dokázala celý týždeň presedieť pri laptope či pri telke a pozerať romantiku. Brrr. Nevravím, že mne sa to tiež nepáčilo. Bolo to celkom fajn, ale to čo robila Timea už hraničilo so závislosťou. No fakt. Historickú knihu zhltla na prvý šup, v priebehu dvoch hodín.
"Ja mu chcem napísať. " vyhlásila a hneď mi trhala pero a papier.
"Tak to teda nie. Napíšem mu sama, inak by to zistil. " Timea stiahla pery a hrala urazenú.
"Zbytočne mrháš svoj talent ja neustúpim. "
"Fajn" rezignovala" tak mi aspoň daj prečítať jeho opis, nech ho môžem spoznať. " to určite a potom ho bude špehovať. Verte mi viem o čom vravím.
"Dobre. Dám ti to prečítať ale sľub mi, že neurobíš nijakú hlúposť. "
"Ježkove kukadielka" prevrátila oči. "Nemám päť, neboj sa nič nevyvediem mami. " tou mamou ma nazvala vždy, keď som ju za niečo zvozila, či napomenula. Vzala si list a začala ho podrobne študovať.

Milý princ

Je pekné, že v niečo veríš. Ja som na Boha zabudla už veľmi dávno. Obviňovala som ho zo všetkého čo sa mi stalo. Zatvorila som pred ním všetky dvere, vždy keď niekto začal témy o Bohu zapchávala som si uši a odmietala som o ňom čokoľvek počuť. Až doteraz. Teraz si mi ukázal, že aj keď stratíš nádej a si zúfalý, pomôže ti veriť aspoň v niečo. 'Milovať,veriť, dúfať - to sú základné piliere života! ' Tieto slová boli vyryté v strome na záhrade u mojich starých rodičov. Vyryl ich tam môj prastarý otec v deň, keď si vzal moju prastarú mamu. Často som sa nad nimi zamýšľala, no nikdy som ich poriadne nechápala.
Milovať - milovala som svojho ocka až pokiaľ sa osud s nami škaredo nezahral. Ľúbim svoju mamu, ktorá ostala zlomená a už nie je taká ako predtým. Často ma obchádza, akoby som bola vzduch. Otca nesmierne milovala a ja jej ho pripomínam, každou jednou minútou mojej existencie. Neviem či vôbec budem niekoho milovať, tak ako mama otca. A či sa vôbec nájde niekto, kto bude milovať mňa.
Veriť - verím len na to čo sama vidím, počujem, čítam alebo nájdem. Všetko ostatné pre mňa nemá zmysl. No ty si mi ukázal, že viera v niečo nadprirodzené je úžasné bláznovstvo, ktoré môže prerásť v obrátenie. Na jednej diskusii som raz čítala otázku 'Odkiaľ vieme, že je Boh? ' odpoveď znela 'Vraví nám to náš rozum, pretože toto všetko vzniklo z ničoho, a predsa sme tu. Niekto musel vdýchnuť zemi život. ' Tieto slová sa mi zaryli hlboko do pamäte. Teraz viem, že Boh mi dal viac ako si zaslúžime, aj keď sa mu obraciam chrbtom. No napriek tomu stále prehrávam! 
Dúfať - to je podobné ako veriť, len s tým významom, že často dúfame v niečo neskutočné. V niečo čo sa nikdy nestane. Dúfame len v dobré veci a na tie zlé zabúdame, snažíme sa ich vytesniť zo svojho života a nemyslieť na ne.
Toto si myslím o tých troch hlavných slovách.
Vravíš aké smutné je, že už nikto nepíše dlhé sentimentalné listy. Ako prepáč?! Ja sa ti tu sťažujem a ty mi napíšem,že som sentimentálna? Nie, ďakujem :-D Ale nie teraz vážne. Dlhé tie naše listy určite nie sú. Teda ak nepočítame obojstranne napísanú stranu zo zošita. A už vôbec nie som sentimentálna. Nespomínam na veci, ktoré sa odohrali xy rokov dozadu.... Dobre, uznávam moje listy sú dosť melancholické a miestami smutné :-D Ale to je už moja "vada" 'Cililik! Vadná mačka vo vreci predaná neznámemu, za neznámu sumu. ':-D
Tvoje slová '...v ktorých sa cit spolu s atramentom vpijú do papiera a ostanú na veky.' Tieto slová ma dostali. Fakt. Sú  nádherné a vyjadrujú to, čo si myslím aj ja. Keď čítam tvoje listy mám pocit akoby sa krídla motýľa dotýkali mojej duše. Ale potom sa vrátim do skutočného sveta, kde stále prehrávam. A to ma bolí najviac.
Milý princ, povedz mi prečo stále prehrávam? Prečo mi stále podrážajú nohy? Teda nie všetci. Mám pri sebe kamarátku Timeu a teba :-D. No aj tak sa cítim ako večný porazenec, ako loser.

S pozdravom a prosbou skorej odpovede
                           Tvoja Princezná
P. S. Akú korunu si myslel?

"Nemala si ma tam spomínať " šepla Timea.
"Si do toho namočená aj ty. Považovala som to za správne. "
"Je to síce pekné, ale nemala si tam písať moje meno. Čo ak si zistí kto som, a s kým sa priatelím. " videla som na nej, že je podráždená.
"Timi, na škole je minimálne jedenásť Timei, a okrem toho.... " nedokončila som vetu. Vražedný pohľad profesorky mi nedovolil ani ceknúť.
"Neruším vás slečny? "
"Nein " prehodila Timea. Profesorka zdvihla obočie a otočila sa k tabuli, na ktorej bola farebnými fixami vyznačená gramatika.
"Prečo si mi nepovedala, čo ťa trápi. Pomohla by som ti. " povedala po chvíli. Bolo mi to ľúto, cítila som sa hrozne, že namiesto svojej kamoške sa zverujem niekomu cudziemu.
"Neviem, prečo som to urobila. Možno..... Možno mi bolo lepšie zmeniť toho, komu sa žalujem. Chápeš? Poznáme sa dlho a vieš o mne všetko. Preto je to iné. " pozrela som sa na ňu a spýtala sa "Hneváš sa na mňa? "
"Nie " povedala ticho "Len ti závidím tvoju odvahu a to, že vždy dokážeš svoje. Čo by som dala za to byť tebou. " prehltla slzu, pozrela mi do oči a karavo zdvihla palec.
"Prepáčim ti, ale iba vtedy ak mi už nič nezatajíš a dáš mi prečítať jeho listy. " v tej chvíli mi padol obrovský kameň zo srdca. Prikývla som a objala ju. Nebola som hodná takej priateľky ako je ona. No cítila som, že ju mi poslal Boh, aby zmiernila drsnú cestu môjho života.