Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Euro, dolár, libra

Kvapkajúci kohútik z kuchyne som počula cez zatvorené dvere. Strašne ma to rozčuľovalo. Vankúše som si pritlačila na uši a snažila sa sústrediť na nezáživný text o Habsburskej monarchii. Uznávam cisárovná Sissi ma zaujala ale po školskom výlete do Viedne ma to aj prešlo. Za celý deň zjesť iba jeden pomaranč? Chodiť v korzete zašnurovaná na šestnásť či koľko centimetrov? No brekeke! Čo ma však stálo viac bol fakt, že som mala iba dve hodiny na to aby som sa rozhodla, či idem spievať, alebo nie. Keď som to povedala mame iba pokrčila plecami a povedala, že do mojich vecí sa miešať nebude. Super! Choď si po radu kde chceš. Možno aj susedov jazvečík Jonathan Phillip Kohen Tretí, pracovne nazývaný Jibji (džibdži), by mi poradil skôr. Ak to urobím nebudem môcť ísť na Veľkú noc k starkej. Ale ak to neurobím sklamem Beu, poštvem si Chrisa a riskujem totálne fiasko speváckeho zboru. Ostávajú mi ešte dve hodiny a potom už budem musieť rozhodnúť. Dokelu aj s tým! Prečo to za mňa nemôže urobiť niekto iný? Je veľa ľudí, ktorí rozhodujú o živote druhých. Tak prečo niekto nerozhodne o mne aj teraz?

"Potrebujeme rýchlejší prechod aby to bolo také radostné!" Bea rozhodila rukami a naznačila nimi obrovské kruhy. Miestami to vyzeralo ako znak. Zbor sedel na sedačke, stoličkách a tulivakoch, všetci poctivo študovali žalmy a ďalšie množstvo piesní na Veľkú noc.
"Spím," zývol Chris a oprel sa mi o rameno.
"Ale nóó veľké bábo. Teraz musíš dávať pozor." bola som v pokušení pohladiť ho po líci, chcela som cítiť jeho malé strnisko. No zahryzla som si do jazyka a snažila sa venovať všetku svoju pozornosť Bei.
"Hej, gitarista vstávame toto nie je penzión, ale skúška zboru tak sa preber."
"Bea, prečo kazíš peknú chvíľku?" Chrisov vyčítavý tón ma rozosmial.
"Preto, lebo teraz idú piesne na sobotu a potrebujem aby naša sólistka naskúšala piesne Pane prijmi ma a Naš Boh na Bielu sobotu a milovaná do poslednej slzy na Veľký piatok ku krížovej ceste."
"To je veľmi pekné Bea tak nech cvičí." zamrmlal a položil mi hlavu na kolená. Srdce som mala na pol ceste do New Yorku! Nikdy v živote mi tak rýchlo nebilo. Teda aspoň ja o tom neviem. Toto bolo gesto, ktoré nerobia kamaráti, ale niečo viac. Cítila som ako mi je stále viac a viac teplo.
"To aj chcem, ale nemôžem pretože ty si si z nej urobil vankúš!" Bea ho buchla po nohách, ktoré trčali cez opierku gauča. Keď to Christian počul prudko otvoril oči a vyhupol sa do sedu.
"Čo! Naozej! Juchuuuuuuu! Som blcha v kožuchuuuu!" začal kričať a objal ma tak silo, až som si myslela, že mi zlomí rebrá.
"Pre zmilovanie božie! Ak teraz takto vyvádzaš pre to, že sa rozhodla spievať, čo to bude keď ti tvoja žena oznámi, že je tehotná!" Bea bola vykoľajená a ja tiež. Christian sa po chvíli upokojil ale priblblý úsmev mu z tváre neschádzal. Bolo mi trochu trápne, ale keď som zistila, že nikto si z toho ťažkú hlavu nerobí nechala som to tak. Skúšali sme dlho od štvrtej do ôsmej a aj potom sa ma Christian nechcel zbaviť.

"Všimol som si, že na niektorých miestach si dosť neistá. Ale nemôžeš sa báť. Ó sestra dostala si hlas ako zvon, nemôžeš sa báť." smiala som sa až ma bolelo brucho. Bea ma poprosila, či by som neskúsila jednu pieseň zaspievať ako černošský gospel. Čiže viac veselosti a spontánne reakcie. Chrisovi a aj ostatným sa to tak zapáčilo, že sme sa začali nazývať 'dear sister' a chalanov 'dear bro'. Keď nás otec Boris videla povedal niečo v tom zmysle, že sa cíti ako blázon.
"Mohlo to byť aj lepšie viem, ale skrátka niektoré veci sú pre mňa dosť ťažké, keďže som len teraz začala a..."
"Brzdi dobre. Si super máš dar, tak ako ja. A ako sa najlepšie odvďačíš za dar?" spýtal sa s rukami v bok. Vyzeral dosť komicky, na chrbte gitara rozopnutá vetrovka a v očiach prísny výraz.
"Slovíčko ďakujem asi nestačí, že nie." skúsila som to.
"Jasné, že nie! Božie dary a hlavne tie, ktoré dal svojim deťom sa nedajú zaplatiť. Síce dolár je silnejšia mena ako euro či libra, ale tieto platilá neplatia u Ňho. Preto stále dávaj to najlepšie zo svojho daru Jemu, ale i on si zaslúži to najlepšie. On ťa vidí a počuje všade. Tak teraz sa pozri tam hore na nebo, na to kde je nespočetné množstvo hviezd, no ty ich nevidíš lebo sme v meste, ale aj tak vieš, že tam sú. To isté je s tvojimi darmi. Pozriem sa na teba a vidím babu, ktorá sa postaví za slabšieho, mala krásne detstvo a úžasného otca. Vidím babu, ktorá dokáže pomáhať, rozosmiať, postaviť na nohy, poradiť, spievať tak až človeku naskočí husia koža. Vidím babu do ktorej by sa mal zamilovať každý jeden normálny chalan. Lebo je inteligentná a jej slzy sú skutočne nie hrané. Tak daj Pánovi svoj talent, daj mu svoj dar, veď na to ti ho dal. Spievaj! Tancuj! Skáč! Rob čo len chceš. " tie slová z neho šľahali ako plameň, bolo to ohromné. Srdce mi bilo ako splašené a v očiach ma pálili slzy.
"Čo chceš? "spýtala som sa.
"Spievaj." šepol a podišiel ku mne. "Nič viac." čelom sa oprel o moju hlavu, tak sa oblačiky pary skorej jari miešali do jedného. Z hlboka som sa nadýchla. Bolo to šialene. Ako ho len napadlo, aby som spievala uprostred sídliska? A k tomu uprostred noci? No napriek tomu som potichu spievala prvé slová piesne Happy Day.
"Hlasnejšie, nech ťa všetci počujú. Majú čo počúvať." hlas sa mi triasol, no napriek tomu sa niesol sídliskom až kdesi hore k nebu. Čierno čiernemu nebu bez jedinej hviezdy, ktorá by bola nádejou. Presne ako moja duša v tej chvíli. No moja nádej stála predo mnou. V pasáži kde sa zvyšoval hlas som, spievala ako o život a Christian sa usmial. Po chvíli však strpol a chytil ma za ruku.
"Smradi jedny! Ja chcem spať! Udám vás za rušenie nočného pokoja!" kričali hlasy z okolitých okien či balkónov. To už ma Christian ťahal preč. Utekali sme ako zločinci. No pritom sa smiali. Vôbec sme si neuvedomovali, že robíme niečo zlé. Zabehli sme za roh a vbehli na zastávku. Nikde nikto. Zadýchaná som sa oprela o reklamný pútač a začala sa smiať. Chris sa rukami iba pár centimetrov od mojej hlavy, dotýkal to istého pútača.
"Asi...nie všetci majú pochopenie...pre môj dar." povedala som medzi nádychmi a výbuchmi smiechu.
"Oni možno nie, ale ja áno." bol tak blízko, tak úžasne blízko až som cítila ako voňia jeho duša. Presne ako vravela Miška. Zrazu som nevedela kam sa mám pozerať, jeho tvár iba pár centimetrov od mojej. Videla som ako sa pozeral na moje pery. 'Páni moji! Ak by som v tejto chvíli dostala svoj prvý bozk asi by som od šťastia na mieste umrela!' uznávam, moje myšlienkové pochody sú veľmi divné aj na mňa. V každom prípade som aj ja pozerala na jeho ústa. To ako mu jemné vrásky v kútikoch úst dodávajú chlapčenský výraz. Alebo to ako mu po výraznej sánke prechádza lúč umelého osvetlenia a v ňom sa odráža jemné strnisko. Ani neviem ako sa môj ukazovák dotkol tejto jeho črty. Nevnímala som nič, len to ako som opísala jeho sánku. A zrazu som to isté cítila na svojom líci. Teplá dlaň s chladnými prstami. Palec prechádzajúci po horúcom líci. V mysli som počítala do dvanásť. Naučila ma to jedna moja kamoška. Na upokojenie je najlepšie počítať do dvanásť a po troch, šiestich, deviatich a dvanástich sa zhlboka nadýchnuť. Nepomáhalo to. A zrazu mi ruka ostala vysieť vo vzduchu a na čele som pocítila jemný dotyk pier. Prebehlo mnou teplo a už ani počítanie nepomáhalo. Jediný okamih. Naozej iba jediný stačí človeku na to aby sa do nikoho zamiloval ešte viac ako pred tým? Ak áno, tak teraz som mala namale. Naozaj som už stratila rozum? Ale bolo to krásne. Čo by mi na to napísal môj princ? V tej jedinej sekunde ma prebodol tŕň previnenia. Ako môžem mať rada dvoch ľudí? Dvoch chalanov, ktorí mi v živote robia tú najväčšiu radosť a ktorí mi pomáhajú? Ja viem vyznelo to akoby som hovorila o manželovi a synovi, ale nie je to tak. Prečo musí život všetko tak hrozne komplikovať?