Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Slzy

Nasledujúci týždeň som každé ráno chodila do kabinetu manželov Novosadných. Akoby som sa chodila hlásiť na úrad práce. Moji spolužiaci si to pochopiteľné všimli, nie sú slepí aj keď väčšina z nich má oči len pre svoj mobil, avšak pravý dôvod vedela iba Alenka. Mame som nepovedala ani slovo. Nechcela som jej pridávať starosti a zároveň som sa chcela vyhnúť jej rečiam o tom aký má na mňa Chris otrasný vplyv. A ona nechcela pochopiť, že on za to nemôže, že sú to proste okolnosti života s ktorými je potrebné sa vyrovnať. Aké čudné. Ešte nikoho som tak vehementne neobhajovala ako jeho. Čím to asi je? Iste bol a aj je môj dobrý kamoš aj napriek tomu, že sme ešte nezakopali vojnovú sekeru. Namiesto toho sme si našli istú zábavku. Bola to akási hra, ktorej pravidlá sme poznali iba my dvaja. Akýsi tajný jazyk, ktorý sme si vymysleli v ten nešťastný deň, keď nás oboch chceli vylúčiť. Spočívalo to v tom, že ak sme sa stretli na školskej chodbe stále sme jeden druhému povedali nejakú bláznivú vetu. Ak som ho rozosmiala, alebo on mňa, dostal pomyselný bod. A potom tu boli rôzne kódy, ktoré mali naznačiť nasledujúce vyučovanie alebo náladu našich učiteľov. Napríklad "Nasleduje smrť bombardérom" bol kód pre moju nemčinu alebo "Exponencionalna parabola mínus x" bola matika. Ale najlepší kód bol aj tak na telocvik "Tri U" čo v preklade znamenalo "Uhni, uteč, uskoč." Táto tajná komunikácia bola veľmi vtipná a naozaj nikto nevedel o čom sa bavíme.
V utorok sme mali riaditeľské voľno z dôvodu maturitných skúšok. Ráno som Mišovi poslala správu s textom, že mu držím palce aby si vytiahol dobrú tému a že na neho myslím v modlitbe. Celý deň voľna som plánovala venovať školským povinnostiam a možno aj oddychu. V každom prípade, keď som si urobila malú prestávku v písaní práce zavybroval mi mobil s jednoduchým textom.
'O desať minút u teba doma.' vyvalila som oči a snažila sa vymyslieť akúkoľvek výhovorku aby som nikde nemusela ísť. Ale naozaj som nechcela nikde ísť alebo som si to iba vymyslela aby som sa mu mohla vyhnúť? Moje nervy....hotová filozofická otázka.
'Päť minút'
Halooooo urgentne volám mozog! Opakujem urgentne volám mozog!
Bohužiaľ mozog je dočasne mimo prevádzky. Super! Čím ma moje telo ešte prekvapí? Teda okrem toho, že neviem sformulovať odpoveď na správu. Okrem toho, že sa mi potia dlane a som celá červená.
'Šesťdesiat sekúnd.' Dopekla! Na sprchu už nie je čas. Pozrela som sa na svoje ružové tričko z dievčenského tábora s mastným fľakom na rukáve. Okej nohavice môžu ostať. Rýchlo som zo seba stiahla tričko a v skriny hľadala niečo použiteľné. No super! Všetko je určite v koši so špinavým prádlom. Nakoniec som vytiahla jednoduché zelené tričko. Práve som si ho naťahovala cez hlavu, keď zazvonil zvonček. Rýchlo som sa dala do poriadku a bežala do predsiene. Stačila chvíľka a ja som letela k zemi. Malíčkom som zachytila okraj zarubne a ropľaskla sa na zemi ako žaba. Neviete si predstaviť tú bolesť! Vlastne, ak ste takí šikovní ako ja tak isto viete. Vytiahla som sa na nohy a pritom nadávala na svoje nemožné telo, reflexy a vlastnú nešikovnosť. Krívajúc som sa presunula k dverám ale keď som prešla okolo zrkadla skoro som zinfaktovala. Mastné vlasy a vrabčie hniezdo na hlave by sa ešte dalo prežiť ale to, že som si zabudla zmyť čiernu pleťovú masku proti akné to už bol riadny gól. Zavrela som oči. 'Ty si fakt nemožná! Strašidlo.' povzdychla som si a s vedomím, že dnešný deň je jeden z najhorších dní môjho života som otvorila dvere.
"Waw. Mikuláš je až o sedem mesiacov. Prečo vyzeráš ako čert?" spýtal sa a dlaň si priložil na ústa. Neskoro aj tak som videla ten jeho úškrn.
"Neboj sa, rozhodne nie preto aby som na teba urobila dojem. Čo ti to napadlo? Skoro som zinfarktovala." odvetila som a snažila sa nemyslieť na to ako nemožne vyzerám a že som červená od krku až po korienky vlasov. Usmial sa a pomaly vošiel do chodby. Akoby sa bál, že každú chvíľu na neho vyletí moja mama s mäsiarským nožom. Bál sa zbytočne mama šla s babkou k lekárovi, aj keď sa mala každú chvíľu vrátiť. Ale tento nepatrný detail nepotreboval vedieť.
"Môžeš mi prosím povedať čo bolo tak dôležité, že si musel prísť?" zatvorila som dvere a snažila sa udržať čo najpokojnejší tón hlasu.
"Prekáža ti to?" spýtal sa a vyzul si tenisky. Hmm zjavne moje signály nezabrali.
"Úprimne povedané nie, ale asi si vieš predstaviť moje zdesenie keď mi zrazu príde správa, že si na ceste a to bez pádneho a mne neznámeho dôvodu prečo vlastne." uf to bola veľmi dlhá veta.
"Chceš vedieť dôvod?" spýtal sa a prižmúril oči.
"Ak budeš taký veľkorysý a prezradíš mi ho."
"Fajn." povzdychol si a usadil sa na dedov starý lodný kufor, ktorý slúžil na chodbe ako lavička. Postavila som sa oproti nemu a zložila ruky na prsiach. Musela som byť silná. V tej chvíli by som bola ochotná uveriť všetkému čo povie, keďže môj mozog bol prepnutý do polohy 'Páni moji chalan, ktorý sa mi páči sedí u mňa v byte' a odmietal spoluprácu.
"Včera sa on vrátil z roboty dosť neskôr. Samozrejme bol naliaty a potreboval ďalšiu dávku. Všetci už spali. Ja som ešte niečo písal do školy. Prišiel do izby, nepozeral na to, že Eliška už spí. Proste prišiel tam a vzal tablet, ktorý dostala k narodeninám od krstného. Proste ignoroval to, že je to darček pre jeho dcéru. Ignoroval aj to, že tam sedím a všetko vidím. Potom sa otočil a keď uvidel moju gitaru tak vzal aj ju. Pomaly vyšiel z izby a ja som šiel za ním. Proste už to bolo dosť. "ramená mal sklesnuté a pozeral sa do zeme." Nechcel som aby tie veci prepil. Proste obetovali sme pre neho už veľmi veľa a mama si nechce nechať povedať, že jediné čo pomôže je odísť od neho. On sa nikdy nezmení. Povedal som mu aby tie veci okamžite položil, že nie sú jeho a v žiadnom prípade nedovolím aby ublížil aj Eliške a to len preto, že on sa nevie ovládať. Samozrejme hneď začal vrieskať na celý panelák aký som nevďačný bastard a že som mal zdochnúť ešte vtedy keď ma moja mať čakala. Z ruky som mu vytrhol tablet a chcel ho zaniesť do izby. Namiesto toho sa začal so mnou naťahovať a biť. No a samozrejme vrcholom všetkého bolo to, že mi rozmlátil gitaru o konferenčný stolík. To máš jasné, že to prebudilo susedov ale tí už vedia, že sa na neho neoplatí volať políciu. A ani sa im nečudujem. Hliadky sú u nás v poslednom čase tak často, že si s nimi môžem začať týkať. "
Suhla som a všetky moje hlúpe argumenty zostali pochované v útrobách rečového centra. Chcela som sa na neho hnevať za to, že vtrhol dovnútra ako veľká voda ale nemohla som. Iná by mu možno neverila a možno ani ja nie ak by som nevedela ako to u nich vyzerá.
"To mi je ľúto. Naozaj ma to mrzí."
"Nepotrebujem tvoju ľútosť." pozrel sa na mňa a v očiach mal iskry hnevu. Po chvíľke potriasol hlavou, akoby si až teraz uvedomil čo povedal.
"Prepáč, ja len sa z toho proste neviem spamätať. Gitara ma až tak netrápi aj keď viem, že zarobiť si na novú mi zaberie pekelne veľa času." už som to nevydržala. Kvokla som si k nemu tak aby sme si mohli pozerať do očí. Pravou rukou som ho pohladila po líci a ľavou mi chytila zápästie.
"Hlavné je, že nemáš žiadne nové bodnutia a si v poriadku." odvetila som. Uchechtol sa.
"Áno, ja som v poriadku, ale on nie. Keď som sa s ním bil, tak som mu roztrhol rukáv trička. Na ľavom predlaktí mal stopy po vpichoch. Janka, on začal ešte aj fetovať. "srdce mi na niekoľko sekúnd zamrzol." Chápeš to? Nestačí, že môj otec je ožran, grázel a bitkár? On musí byť ešte aj fetka? Špinavý feťák? "v očiach mal slzy a ruky sa mu triasli. Prišla som čo najbližšie k nemu a nemotorne ho objala.
" To nič. Som tu. Som tu. " šepkala som. Bolo mi z toho všetkého hrozne. " Vie to Mišo? Alebo otec Boris?" spýtala som sa a dúfala, že to vie aspoň nikto z nich. Udržať toto zistenie v sebe musí stáť človeka veľa síl a hoci viem, že Christian je silný oveľa silnejší ako sa zdá, toto bremeno je možno tým posledným povestným klincom do rakvy jeho zúfalstva. Začala som sa o neho báť. Aj zdravému človeku z dobrej rodiny môže z niečoho takého vybuchnúť hlava. Nie to ešte jemu.
"Nie, nevie to nikto. Ty si prvá."
"Ako ti môžem pomôcť" spýtala som sa ho a stále mu bola na blízku.
"Úplne stačí, že si tu ale možno by tomu mohla pomôcť aj gitara tvojho otca?" úškrnul sa.
"Otcova gitara? Prečo?"
"Zajtra mám skúšky na zuške a ak ich nespravím tak možno poletím. Už skôr som mal kvôli nemu problémy keď som musel vynechať hodiny a ostať doma kým sa vyspí aby neurobil ešte viac škody."
"Úplne ťa chápem. Veľmi rada by som ti pomohla, ale to nezáleží iba na mne. Rozumieš? Otcova gitara je pre mamu niečo ako svätý grál. Nikdy sa jej nebude chcieť vzdať. Ona ju proste potrebuje k životu aj keď ju nemá stále na očiach."
"Chápem, ak by šlo o niekoho iného možno by mu pomohla, ale mňa nemá v láske tak s jej pomocou veľmi asi nemôžem počítať." smutné sa usmial a brnkol mi po čiernom nose.
"To nie je pravda. Má ťa rada svojim spôsobom." snažila som sa ho povzbudiť. Naklonil hlavu na bok a prižmúril oči. Niečo mi vravelo, že moju malú lož prekukol okamžite.
"Poďme sa prejsť." navrhla som "Už dlho som nebola na hrádzi a dnešný deň máme krásne počasie." znova sa smutne usmial. V tej chvíli by som mu tú gitaru, so súhlasom mojej mamy alebo aj bez neho, dala.
"Ale s čertom nikde nejdem."
"Neboj sa dám sa dokopy." usmiala som sa a hneď potom zamierila do kúpeľne dať si dole tú nešťastnú masku. Škoda, teraz už bude vedieť kedy sa červenám.