Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Som v klietke!

Čo sa nosí na návštevu do nemocnice? Okej, asi som vyznela ako prvotriedny magor a je mi to fuk. Ale teraz vážne! Čo sa nosí na návštevu do nemocnice? Teda okrem vitamínov a niečoho dobrého pod zub.
Zo školy som utekala rovno domov. Zhodila tašku a vybrala niečo čo sa bude hodiť do depresívneho nemocničného prostredia. Samozrejme potraviny boli na zozname tiež, ale chcela som mu urobiť radosť. Chvíľu som stála v obývačke pred regálom s knihami. Založila som ruky v bok a pozorne si prezerala všetky tituly. Ak by som bola v nemocnici tak by ma kniha určite potešila, a Christiana možno tiež.  Teda dúfam. Ale čo mu mám zobrať? Na mojich policiach boli len detské rozprávky, dievčenské romány, či pár fantazy kníh. Samozrejme aj mamine romány a milostné romance. Očami som skĺzla k posledným policiam, kde mal otec svoje detektívky a spevníky. Mama nemala to srdce vyhodiť ich či predať. Nechala si ich ako nemú pamiatku toho, že tu raz bol. Všetkého sa zbavila oblečenia, topánok, potrieb. Nechala len jeho milovanú gitaru, pár fotiek na ktorých sme šťastní a knihy. Vždy vravela, že nikdy nevieš či sa ti nezapáči aj iný žáner. Opatrne som si čupla a pozrela si tituly. Otec miloval Agátu Christie a Dominika Dána. Nepohrdol ani historickou literatúrou najmä obdobie druhej svetovej vojny. Opatrne som prešla prstom po jednom titule. Bála som sa, že sa mi pod rukami rozpadne, a ďalšia pamiatka na otca zmizne vo vzduchoprázne. Nikdy nezabudnem ako prišiel z práce a vždy ma objal, pred spánkom ma pobozkal a povedal, že som jeho princezná. Aj keď bol unavený, nikdy nevynechal tú možnosť aby si prečítal aspoň stránku z knihy pred spaním. Do očí sa mi tlačili slzy. Chýbal mi to áno, ale bolo to už dávno. Nakoniec som vybrala Chlapec v pásikavom pyžame a Diomédove kone z otcovej poličky a zo svojej Labyrint a kdesi úplne vzadu knihu, ktorú som dostal na Vianoce od starkej Zázraky z neba.
"Tak a môžem vyraziť"

"To nie je možné!"kričala som na mladú recepčnú, tá len pokrčila plecami a ďalej pozerala na monitor.
" Ľutujem. Christianov je tu hneď niekoľko, ale keď nepoznáte jeho priezvisko je to dosť mizerné. "vykrivila ústa.
Asi chcela povedať niečo iné, ale vzhľadom na to, že je v práci sa krotila. Do pekla, to mi nikto nepomôže?
Tak teraz pekne po poradí. Fajn. Keď som vzala všetko, čo som mala v úmysle, aj to čo som nemala, sadla som na MHD a odviezla sa k jedinej nemocnici v meste. Všetko bolo fajn. Autobus skoro prázdny a nemocnica pokojná. Hneď ako sa otvorili dvere do ultra modernej nemocnice prešla som k pultu 'Recepcia' aby som sa uistila, že je naozaj v našej nemocnici. Ja viem som dobrá trúba. Najskôr zájdem do nemocnice bez toho, aby som mala vôbec istotu, že tu leží. Ejha, to vyznelo akoby bol po smrti BŔŔ.
Skrátka prišla som, pozdravila sa a opýtala na Christiana. Žena za pultom na mňa vyvalila oči, krivo sa usmiala a spýtala sa.
"A priezvisko?"
"Čo priezvisko?" nechápala som.
"Aké je jeho priezvisko. To je druhé meno napríklad Marta Delová. Marta je krstné meno a Delová je priezvisko."
"Vyzerám ako nesvojprávna?" vrhla som na ňu vražedný pohľad.
"Tak trošku" zašepkala. To ma naštvalo.
"Možno vyzerám ako nesvojprávna, ale nie som hluchá." odvetila som ostro.
"Dobre veď som nič nepovedala." zatvárila sa ako neviniatko a do počítača naťukala výraz 'Christian'.
"Máme ich tu niekoľko môžeš si vybrať, ktorý je ten tvoj." no a zvyšok už poznáte. Naozaj som sa až tak previnila, len tým, že som ho chcela vidieť. Veď to nie je zločin. Prísaham taká vytočená som nebola ani si nepamätám. Mala som sto chutí ísť za mamou, ale pochybujem, že ho previezli na gyndu. Ale vtedy som dostala nápad.

Prepašovať sa na chirurgiu bolo oveľa ľahšie ako som si myslela. Medzi poslednými návštevníkmi som nebola až taká nápadná. Nenápadne som prešla okolo otvorených dverí sesterne a vydýchla si úľavou, že ma nikto nevidel. Alebo...
"Slečna, hľadáte niekoho?" opýtala sa začali tá sestra s ryšavými vlasmi. Mozog sa mi v sekunde vypol. Skvelé musí sa reštartovať práve vo chvíli, keď ho najviac potrebujem.
"Ja, hľadám svojho starého otca a..." čo to kecám? "...a zabudla som na ktorej izbe leží." pokúsila som sa vyčariť ten najnevinnejší úsmev.
"To je pekne, starký sa iste poteší ale tu určite neleží. Toto je totiž ženská sekcia. Muži sú na opačnej strane chodby, poďte so mnou a skúsime ho nájsť. Ale varujem vás o pol hodiny sa končia návštevné hodiny." vzala kľúče a vykročila na opačnú stranu chodby. Ja idiot popliesť si mužov a ženy môžem iba ja. Sestra ma viedla na sesternu, sadla si k počítaču a otvorila záznam pacientov. A som v kaši!
" Tak ako sa volá váš starý otec. "
" No volá sa.... "do pekla čo teraz? Očami som rýchlo prebehla súpisku pacientov a vybrala jedno meno teda vlastne dve.
" Volá sa Ivan Čižmár. " sestra sa na mňa nechápavo pozrela. Premerala od hlavy po päty asi si myslela, že som mimo.
" Naozaj ste vnučkou pána Čižmára?"
"Áno. Prečo?" trvala som na svojom. Dlane sa mi potili a ja som sa v duchu modlila za zázrak.
"Ja len, že pán Čižmár ma sotva päťdesiat rokov. Preto mi to nejde od hlavy." usmiala sa a znova pozrela na monitor. 'Skvelé mozog teraz si už spokojný!' trapas na sto rokov aj to je málo.
"Marika, môžeš na sekundu." do dverí strčila hlavu mladá sestrička. Marika sa znechutene postavila.
"Slečna, počkajte ma prosím tu." povedala.
Obrovský balvan mi spadol zo srdca. Pozrela som sa za sestrou a následne na monitor. Toto je tá chvíľa. Rýchlo som pri skočila k nemu a po dvoch hltala mená na zozname. Srdce mi bilo tak rýchlo, ako ešte nikdy, teda až na to keď mi dal Christian priateľskú pusu na líce. Pane, prosím nech je tu! Prosila som v duchu. Zrazu mi srdce vynechalo úder. Civela som na obrazovku a kontrolovala údaje.
Dodecký Christian nar. 23.7.2000 izba 147
To bude on! Na betón!