Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Budem Ťa Milovať

"Dobré ráno slečna." úsmev na tvári starkej a prastarkej mi pripomenuli prečo predĺžený víkend trávim s nimi.
"Kedy si vôbec prišla domov?" spýtala sa ma babka a postavila na stôl džban čaju.
"Neviem, asi okolo pol druhej v noci. Ale skôr ako čokoľvek povieš, vrátila som sa triezva." odvetila som a zdôraznila slovo triezva. V stredu, hneď potom ako som sa vrátila domov, mi mama oznámila, že predĺžený prvý májový víkend strávime u starých rodičov. Uľavilo sa mi a veľmi som potrebovala zmeniť prostredie. Tak vo štvrtok hneď ako som prišla zo školy sme nasadli do auta a o hodinu a pol sme už parkovali na dvore domu s popisným číslom 25.

"Kam ste sa vybrali?" zdeslila sa mama.
"Kam asi, o šiestej je u nás tradičné zdobenie mája a my pritom nesmieme chýbať." zanôtila babka. Áno, bol to čudný pohľad na mojich starých rodičov oblečených v krojoch. Ale zvykla som si. Boli totiž stálymi členmi dedinského folklórneho súboru. Keď bola mama v mojom veku patrila aj ona medzi nich, spolu s mojim strýkom. Dedko má doteraz odložené ich kroje a sem tam mi dovolí navliecť sa do maminých sukní a skúsiť si ich. Aj teraz sa ma opýtal, či náhodou nechcem ísť s nimi. V ich obci sa veľa mladých naspäť vrátilo k tradíciám a čoraz viac lákajú aj cez poľných. Z chátrajúceho súboru sa stal nový. Odmietla som to. Chcela som byť sama a lízať si rany v pokoji. Keď som si vybalila tašku namierila som si to na svoje obľúbené miesto. Prešla som cez upravený dvor, zadný pracovný dvor až hore do ovocného sadu. Vo vysokej tráve sa črtala cestička, ktorá bola vyšliapaná rokmi. Za mojim chrbtom, dole v dedine, sa ozývala harmonika a zbor hlasov. Otočila som sa tým smerom, ale cez stromy a hospodárske budovy som videla len obrysy kulturáku. Na miernom kopci, pár metrov od zemiakového poľa, pod starou čerešňou bola lavička. Mama sem často chodila kochať sa všetkým naokolo alebo len tak nasávať pokoj. Naozaj to bolo nádherné miesto. Mohli ste si dobrovoľne vybrať výhľad. Jeden bol nasmerovaný dole do dediny kde boli roztrúsené domy a staré hospodárske budovy. Šopy, humná, malé či väčšie polia, sady a záhrady. Miestami cez to všetko ste videli až na opačný koniec dediny alebo na hlavnú cestu. Druhý bol hotový obraz pre maliara. Svetlá tráva, ktorá len nedávno nabrala dych po prvých dažďoch. Pomedzi steblá sa k nebu štverali biele margaréty, žlté a biele púpavy, žltý iskernik a kozobrada. Široké a dlhé pásy fialovej ďateliny, zvončeka a hrachoľa. Pomedzi ne sa naťahoval harmanček a skorocel. Keď príde čas babka vezme kosák a harmanček, pľúcnik a neviem čo ešte všetko skočí v jej zbierke. Za lúkou, na prudkom kopci trónili stromy. Agáty, brezy, buky, duby a niekde borovica. Boli čerstvo zelené a svieže. Takú farbu nenájdeš nikde v umeleckých potrebách. Nad tým všetkým ako koruna nebo. Nebeská modrá bola moja najobľúbenejšia farba. Možno aj preto, že sa na mňa zvykla pozerať z jednej láskavej a usmiatej tváre. Nie! Rýchlo som zatriasla hlavou. Toto si nesmiem dovoliť. Spomínať na neho to áno, ale trápiť sa preto.... Veď nie som hlúpa, veď...tie zimomriavky, čo mi naskakovali po chrbte, keď sa mi pozrel do očí boli len preludom. Nič viac! Ale prečo to tak bolí, veď by to malo byť v pohode. Len ja som sa spálila. On za to nemôže. 'Och, Pane prečo slová vedia tak ukrutne zraniť? Prosím ťa o silu, nech dokážem prijať odmietnutie a prijať všetko čo príde. Amen.' Cez lúku sa prehnal vietor. Steblá sa vlnili, bolo to ako more, ktoré je blízko a netreba k nemu ani plavky.
"Baf!" zvrieskol hlas neďaleko mňa. S vreskotom som vyskočila na nohy. Srdce mi bilo, akoby ani nebolo moje.
"Bojko ako stále." Laurin zvonivý smiech síce bol veselý ale zabodával sa do mňa ako čiastočky skla. Bola som zničená a každý prejav smiechu a radosti pre mňa znamenal závisť. Ony smú byť šťastní a ja nie... Prečo je to tak?
"Nie som bojko, len ty máš divný zmysel pre humor." namietala som.
"Keci sú od veci. Poď sem nech si ťa vystískam ty moja kosatka." Laura má silno objala, bolo to veľmi upokojujúce, skoro také ako keď je pri mne Miška. Laura bola rovnako stará a rovnako vysoká ako ja. Mala úplne bielu pokožku, miestami jej bolo vidieť modré žilky najmä na spánkoch. Malé sivé oči, ostrú bradu a čokoládovo hnedé vlasy.
"Kurník šopa chýbala si mi. Ako žiješ, čo je nové?" pýtala sa ako automat na otázky. Snažila som sa jej rozumne odpovedať na všetko. Laura je veľmi vnímavý tvor a preto hneď zistila, že niečo nie je s prevádzkovým poriadkom.
"Je v tom chalan." vybafla po chvíľke keď nastalo ticho.
"Daj pokoj!" silene som sa usmiala "Ešte ma blázon nedal pozdraviť aby som sa trápila pre niečo také ako je chalan."
"Keci k veci vidím to na tebe. Trápiš sa pre neho... Počkaj ty si mi ho už spomínala keď si tu bola naposledy a keď sme spolu písali.... Po myšacej dierky ako len volá?" snažila sa spomenúť. "Má také nezvyčajné meno..."
"Christian." pomohla som jej.
"Presne!" zvolala víťazne. "Pre neho sa trápiš. Och, sladká smutná láska."
"Skôr je to tragikomédia" pokus o úsmev zlyhal.
"Ale no ták. Nič sa neje také horúce ako sa navarí." Laurine slová ma podráždili. Ona nevidela tú búrku vo mne. Nevidela, že stojíme obaja nad priepasťou a urobili sme to čo sme nechceli.
"Ty tomu nerozumieš." šepla som. Laura má zmäteným pohľadom sledovala a dožadovala sa odpovede. A tak som rozprávala až do chvíle kedy slnko zašlo za horizont a večerný orchester pod taktovkou dirigenta cvrčka nezačal svoje sonáty.
"Práve som prišla o slová. Ale v každom okamihu a v každej veci sa dá rásť. Tvoja náklonnosť k nemu rástla a on si to neuvedomil. Je veľa vecí v ktorých potrebujeme nájsť nový smer. Kedy potrebujeme rásť v láske a viere. Nedá sa s tým niečo urobiť?" spýtala sa.
"Ale čo? Obaja sme na tom tak, že si ubližujeme viac než je milé."
"Možno je to preto, že sa bojíte priblížiť jeden k druhému. Aby vás ten druhý nevysmial. Ale to sa nedá! Nikdy neprestaň rásť, lebo aj z teba vyrastie margarétka. Každou chybou sa učíme."
"Keby si nebola moja kamoška, asi by som ti jednu vrazila." myslela som to vážne. Možno na seba beriem veľké bremeno... Ale nedokážem si pomôcť, som proste taká.
"Tak to si veľmi vážim, že si mi jednu nevrazila a teraz sa odlep. Ondro nás berie na vatru obe. O chvíľu tu bude aj so svojou láskou." odvetila.
"Ja nikam neidem."
"Tresky plesky. Nenechám ťa tu sedieť ako zmoknutú sliepku. Zabehneme k nám po deky a v partii zaujímavých ľudí prídeš na iné myšlienky. Neboj sa stále budem pri tebe."