Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Nerob kompromisy

Keď predo mňa "priletel" papier so známkou z fyziky takmer som si vytrhala všetky vlasy. To som naozaj taká tupá, alebo áno?
"Janka, nič si z toho nerob." utešovala ma Alenka "ani ja som neprešla chýbal mi jeden bod do štvorky, ale nedramatizujem. Druhý polrok sa sotva začal, ešte bude šanca opraviť si to."
"A naviac Hlasivka (profesor má tak otrasný hlas, denne vyfajčí minimálne dve krabičky cigariet) je pekný idiot, ani to nevysvetlil a už písomka? Kde sme?" rozhodil rukami Filip.
"Nič ti nehovorí slovo samoštúdium" hodila som veci do skrinky a zamkla ju. Bola som nahnevaná a sama zo seba sklamaná.
"Ale no ták, určite bude aj oprava a na tú sa pripravíme spolu." nahodila Alenka.
"Je mi to ľúto Al ale myslím, že nezdieľam tvoje optimizmus s takou mierou, ako by som mala." povedala som a do mobilu naťukala správu pre mamu. Tá zareagovala dosť zaujímavým spôsobom 'To je poriadny kus vola...nie každý je taký intelligent ako on...'
"V každom prípade z fyziky nematurujeme ani jeden, tak by sa patrilo iba opraviť túto známku. Nič viac." povedal Filip a rozlúčil sa s nami.
Vlastne má pravdu načo toľko dramatizujem, ak nejde o život nejde o nič.

"Janka, mám na teba prosbu." Chris mal zachrípnutý hlas.
"Ó chudáčik, azda si neochorel na smrteľnú chorobu." doberala som si ho.
"To vôbec nie je vtipné!"
"Prepáč, len si ťa doberám. Čo by si potreboval?" spýtala som sa a okolo krku si dala šál. Posledné dni už boli trošku jarné, no teraz sa zasa všetko pokazilo.
"Nevysvetlila by si mi pár vecí z dejepisu? Miška mi vravela, že z neho budeš maturovať."
"Áno, budem a veľmi rada ti s tým pomôžem ale na oplátku mi pomôžeš s matikou."
"Myslím, že matika nie je tvoj jediný problém?" zasmial sa a pomaly začal cúvať zo šatne von.
"Ako to myslíš?" musela som sa krotiť aby som ho nebuchla po ramne, alebo mu nestupila na nohu číslo 43.
"Ale vôbec nič ." začal sa smiať.
"Máš šťastie kamoš." prižmúrila som "tak fajn kedy a kde."
"Zajtra na stretku?" rozhodol.
"Nebude to otcovi Borisovi vadiť?"
Mávol rukou a vyhlásil "Prosím ťa, Bea a pár ďalších ľudí sa bežne učí na skúšky či maturitu na fare. Vraj sa im lepšie koncentruje."
"Dobre, sme dohodnutí. Najprv ja dejepis a potom ty matiku."
"Rozkaz generál." zasalutoval a vrátil sa späť do svojej šatne. Bolo to fajn, nikdy som si neuvedomila, akých úžasných ľudí mám okolo seba a ako často im robím starosti.

História naozaj nebola  Chrisova silná stránka ale dokázal pochopiť niekoľko základných súvislostí medzi občianskou vojnou v USA a vojnou Anglicka a Francúzka. No bolo to dosť náročné.
"Toto nepochopím ani keby som sa naklonovala!" mrmlala som do hŕby papierov a stola.
"Áno, štatistika je...štatistika." zasmial sa Christian a opláchol pohár.
"Prosím ťa nedramatizuj stále to môže byť horšie." prehodila Miška a odpila si z kávy. Hodila som na ňu vražedný pohľad. To sa jej ľahko povie!
"Ja si myslím, že na pokročilú hodinu si sa toho naučila dosť. Mal by som ťa odviesť domov."
"Pokročilá hodina? Veď sme sotva začali." nechápala som. "Koľko je vlastne hodín?"
"Štvrť po desiatej." zahlásila Miška a otočila list svojich maturitných tém.
"To si robíš srandu?!" skoro som spadla zo stoličky. Mama ma zabije. Rýchlo som vytiahla mobil a zistila, že mám vypnuté zvonenie a päť nepriatých hovorov od mamy. Hneď som jej zavolala spať. Aby vedela, že žijem a kde som.
"Aby som nezabudla. Toto posiela sestra Danica." Miška sa natiahla po tašku a vytiahla z nej lieky. "špeciálny balíček pre otca Borisa. Očné kvapky a lieky na nízky tlak."
"Otec Boris predsa nenosí okuliare, načo sú mu kvapky?" pozrela som sa na biele škatuľky.
"Má problém so zrakom, ale nevieš o tom , lebo nosí kontaktné šošovky. Raz si ich zabudol dať a bolo dosť komické sledovať otca Borisa ako vráža do určitých vecí. Bol ako krtko, ktorý si doprial dovolenku na svetle božom." vysvetľoval Chris a do ruky vzal krabičku s kvapkami.
"Fíha, tak to by som nikdy nepovedala."
"To nikto." povedal Chris.
"Ozaj Miška, prečo si ešte tu?" spýtal sa.
"Nie je to zjavné? Môj braček sa zabudol. Znova." povzdychla si.
"Baby, počúvajte toto. 'Tento liek spôsobuje isté vedľajšie účinky. Medzi veľmi časté patria : neželané ochlpenie očného viečka, rast mihalníc, začervenanie." čítal Chris
"Fuj! Ochlpenie očného viečka. Eh to musí byť nechutné." Miška sa zatvarila znechutene a strasla sa.
"Tak toto je fakt masaker!"
"Medzi časté vedľajšie účinky partia :závrate, zhoršenie videnia, pálenie rohovky... To je čo za svinstvo?" rozčuľoval sa Chris. Miška sa natiahla po škatuľke.
"Veď tu nemá napísané ani dávkovanie. Čo ak si toho dá veľa?"
"Toto nie sú tabletky na spanie jasné?" povedala som a začala si baliť veci.
"V takom prípade ti môže vypadnúť celé oko." vyvalili sme na Chrisa oči. " baby pokoj to bol iba fór."
"Pako!" Miška po ňom hodila krabičku.
"Janka, požičaj mi prosím pero."
"A načo?" spýtala som sa, tušila som nejakú hlúposť.
"Chcem mu napísať dávkovanie." vzal si pero a začal písať.
"Toto nedopadne dobre." vzdychla si Miška a zbalila si veci. Chvíľu sme sedeli v tichu a pozorovali Chrisa, ktorý s isktoru v očiach niečo stále písal na krabičku. Otvorili sa dvere a do kuchynky vstúpil Mišo a za ním otec Boris. Chris k ním sedel chrbtom, tak si ich nevšimol. Otec Boris sa pozrel Chrisovi cez rameno.
"Čo tu vystrájate?" hromový hlas by prekvapil každého a Chrisa doslova vydesil. V jednej jedinej chvíli totiž poskočil a ako dieťa schoval ruky za chrbát.
"Nič." nasadil nevinný výraz. Myslela som si, že puknem od smiechu, Miška skončila pod stolom a Mišo sa na nás dve pozeral ako na psychiatrických pacientov. Otec Boris sa zasmial a nahlas prečítal "dávkovanie".
"Maj dobrý duchovný zrak, aj keď bez fyzického ti to bude na nič." jeden mierny výbuch smiechu.
"Jedz viac mrkvy a nekupuj zbytočne kvapky." druhý mierny výbuch smiechu.
"Počujem za roh, no nevidím ani na meter." tretí výbuch smiechu.
"Ach, Christian, zadusiť ťa by bola škoda." zasmial sa otec Boris a prisadol si ku mne, pozrel sa do otvoreného zošita, skryvil pery a vyhlásil. "Matika. Preto som radšej kňazom ako technikom."
"Moja reč. Neznášam ju." vyhlásila som a vzala zošit. "Dobre ľudkovia, je najvyšší čas odísť." nemotorne som si vyhodila na plece bundu.
"Tak skoro?" spýtal sa otec Boris.
"Je takmer pol jedenástej, to sa ti zdá byť skoro?" nervózne som sa zasmiala.
"Oj tak to už áno." povedal otec Boris.
"Fajn decká, raz dva do auta, nech vás rozveziem." Mišo mal iný hlas a v tvári napätie.
"Dobrý nápad bráško." pochválila ho Miška.
Keď sme pozbierali svojich päť slivak a rozlúčili sa s otcom Borisom sadli sme do Mišovho starého no spoľahlivého auta a ani nie o dvadsať minút ma vyložili pred naším vchodom. Na pozdrav som im zamávala a čakala vonku, pokiaľ auto úplne nezmizlo z našej ulice.