Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Aj oheň môže zamrznúť

'Pripravená?' rozospatými očami som sa pozrela na displej telefónu. Posledné dni boli úplne chaotické a zároveň nádherné. Konečne som si uvedomila nádhernú podstatu Vianoc. Keď som sa pozrela do jasličiek snažila som sa nájsť to o čom vravela Miška. Aj som to našla. Pokoj, keď zo mňa všetko opadlo. Pochopila som list o pokoji. V tej chvíli som novorodeniatku zverila svoj život, svoje starosti a ono mi dalo pokoj. A taktiež som zistila, aká nesmierne vzácna som pre Boha. Véd aj za mňa to nádherné dieťa, ktoré vyrástlo a dospelo, trpelo také veľké množstvo utrpenia. V tom sme si podobní, všetci. Okrem toho sme na štedrý deň neboli len samé baby. Mama k nám pozvala jedného pána, s ktorým sa už dlhšie stretávala. Netuším kde ho stretla a prečo mi o ňom vôbec nič nepovedala. Na moju otázku odpovedala
"Aj mamy môžu mať tajomstvá"
Volá sa Julo má okolo štyridsať osem rokov, je právnik a vdovec. Má dvoch synov najstarší Juraj má dvadsať dva a študuje v Berlíne. Potom Dominik ten má devätnásť a študuje v Londýn. Obaja sú veľký fešáci a k mame ako aj ku mne sa správali trošku s odstupom. Asi stále nemohli zabudnúť na svoju mamu, no prijali tú moju a pomáhali jej v kuchyni ako vedeli. A nakoniec dcéru Klára, ktorá má štrnásť. Bolo to fajn vidieť mamu zasa šťastnú a usmiatu dokonca sa červenala a to ešte viac ako ja. S Julom som si sadla, bol veselý a veci pomenoval pravým menom. Jediný problém som mala s Klárou, nebola nadšená našou prítomnosťou a tým, že sa jej otec dal dokopy s niekym iným. Dalo by sa povedať, že žiarlila. V každom prípade Vianoce boli úplne super a keď sme všetci šiesti boli na polnočnej cítila som, akoby sa predo mnou otvorili nové dvere a ja som mohla do nich bez obáv vstúpiť. A neobzerať sa dozadu. Pán mi jedného otca vzal, no dal druhého On je môj Ocko. A kto vie možno sa mojim novým pozemský ockom stane Julo. Blbosť! Blbosť! Blbosť! Kardinálna blbosť! Ale to som odbočil od témy.
'Čo? Na čo?' odpísala som.
'Nevrav, že si zabudla na to, že dnes ideme na klzisko!' pohotovo napísal.
'Chris, nemôžeme to presunúť na inokedy?'
'Nie, presúvame to dosť dlho. Nebuď lenivá, vstaň obleč sa som pred vchodom.' vyvalila som oči. On. Dole. Pred naším vchodom! Stále spím?

"Máš vôbec poňatia koľko je hodín?" vyprskla som keď som ho uvidela pred vchodom usmiateho v sivej čiapke a modrom šále.
"Je pol šiestej ráno, to viem náhodou veľmi dobre." odvetil a podal mi do rúk termo hrnček.
"Klzisko bude ešte minimálne tri hodiny zatvorené a v žiadnom prípade nie je upravené a sama tam určite nepôjdem." namietla som, úprimne v tej chvíli by som urobila všetko preto, aby som sa vrátila späť do postele.
"A a... Naviac nemá korčule." dosť dobrý dôvod.
"Na klzisku ich majú tak si nejaké požičiaš."
" A čo tvoja hlava? Hm? Lekár ti povedal aby si sa vyhýbal námahe. Mal by si ho poslúchať." Christian sa zasmial.
"Je dvadsiatého deviateho a moja hlava je úplne v poriadku. A nepokúšaj sa z toho vykľučkovať. Výhovorky ti nepomôžu."
Zovrelo mi hrdlo. Okej toto možno bude maximálne trápne ale nevadí. Teda aspoň dúfam. Zastala som a nechala ho nech pokračuje ďalej.
"Dobre teda, poviem ti prečo nechcem ísť." otočil sa.
"Má to niečo s tvojím otcom?" rozhodol rukami.
"Nie. To nie. Ja...ja lenže sa neviem korčuľovať." pozerala som do zeme.
"Iba toľko?" spýtal sa, iba som prikývla.
"Hm, no nedávno som učil sestru tak, prečo nie teba."
"To nemyslíš vážne?! Mňa starú raketu budeš učiť korčuľovať? Mňa?"
"No a. Prečo nie a v žiadnom prípade nie si stará raketa. To o sebe hovorí moja sedemdesiat tri ročná babka. Jej to verím ale tebe nie. Neboj sa bude to sranda." chytil ma za ruku a ťahal k autu. Nechápala som odkiaľ ho má, veď havaroval. Pokiaľ som civela na čiernu Fabiu on naštartoval a prehodil.
" Mám dobrého suseda, čo si budeme hovoriť. "
O chvíľu som už sedela na mieste spolujazdca a smerovala s mojim... Kto vlastne on pre mňa je? V prvom rade je to záchranca a v druhom kamarát. Dobre tak s mojim kamarátom na opačný koniec zaspatého mesta na zimný štadión.

Vzduch vo vnútri bol stokrát mrazivejší ako vonku. Ľadová plocha bola upravená a veľké reflektory osvetľovali priestor ohromných rozmerov. Nikdy v živote som nebola na zimnom štadióne. Áno viem je to hanba, že som v ňom nebola, ale akosi nikdy nebol čas. Na lavičke sedelo asi šesť ročné dievča a balilo si tašku zatiaľ čo jej mama vyzúvala korčule.
"Tak stihli sme to. Práve skončilo krasokorčuľovanie a hokejisti prídu až zajtra." povedal bezstarostne Christian a pritom si vôbec nevšimol to aká hrča mi narástla v krku. Toto nedám! Nechcem sa strápniť pred chalanom, ktorý sa mi páči. Dokelu! Naozaj som to povedala?!
"Okej počkaj ma tu ja idem po tie korčule. Akú veľkú máš nohu?"
Zatvárila som sa nechápavo.
"Načo to potrebuješ? Si azda fetišista, alebo také niečo?" vybehla som.
"Nie, potrebujem to na to aby som ti vybral také korčule, ktoré ti budú sedieť."
"Aha." až teraz som to pochopila. "Tridsať šesť, niekedy tridsať sedem."
"Takže ty si Popoluška?" zasmial sa a odišiel. Sadla som si na najbližšiu lavičku. Bola som taká nervózna, že som bola v pokušení obhrýzať si nechty. Aj keď som sa rozhodla raz a navždy s tým prestať. A tak som iba sedela a počítala koľko krát mi srdce vynechá úder. Keď sa Christian konečne objavil niesol dva páry bielych dievčenských a jeden pár chlapčenských korčúľ.
"Predpokladám, že si ich v živote nemala na nohách, preto rýchla inštruktáž." hlas mal pokojný keď mi vyzul čižmy a obúval korčule. Snažila som sa ho počúvať a sústrediť sa na to čo vraví. Ale jeho ruky boli príliš blízko mojich členkov. Nepríde mu strelné, že mám ponožky s tučniakmi?
"Chápeš to?"
"Ehm." to bolo všetko čo som dostala so seba. O čom vlastne hovoril?
"Fajn tak sa obujem aj ja a ideme na to."
No zbohom!!!