Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Šaty robia človeka?

Po okennej tabuli sa kĺzali kvapky dažďa. Sedela som schúlená pri balkóne v maminej izbe. Bolo mi zle. Zle zo samej seba. Mama nebola doma, vzala si službu sa jednu kolegyňu, ktorá je PN. Zvykla som si, že som sama. Zažívala som to od malička. Stále ma prišla skontrolovať ochotná suseda, alebo ma vzala k sebe a to až do doby kedy nebol čas ísť spať. Toto sa skončilo keď som mala dvanásť. Susedia aj mama pochopili, že malé kontroly budú úplne stačiť. Dnes som na nikoho nemala náladu. Keď som prišla domov tašku som hodila kdesi do neznáma, prezliekla sa a usadila na toto miesto. Počasie aj moja nálada boli ideálne na sebaľútosť. Sladkú sebaľútosť.

Ráno bolo ešte pochmúrnejšie ako večer. Vzala som si čierne rifle a sivú mikinu. Chcela som byť neviditeľná. Mala som rada farby a veľmi, no ak som na ne nemala náladu tak som ich nenosila. Ale potajomky som sa už tešila na leto, kedy budem môcť vytiahnuť jednoduché šaty a pastelové tričká. Mama mi stále prízvukovala, že šaty robia človeka, ale je to naozaj tak? Ako môže kus odevu povedať iným to aký si? Je to len vonkajšok, tvoje vnútro nevidí nikto, preto je také tajomné a skryté pred všetkými nepovolanými. A len postupne sa k nemu dostane ten, ktorého úlohou je otvoriť ten nádherný poklad, ktorý do teba vložil Ten, ktorý o tebe vedel v momente keď si začal zázračné a v skrytosti vznikať. Ten deň som chcela prežiť v tichosti a úplne skrytá. Bol piatok a na víkend sme mali s mamou tajný plán. Julo pozval mamu na svadbu svojej netere, ktorá má byť v máji, ale mamu chytá panika už teraz. Uznávam s Julom sú sotva pol roka a už idú spolu na svadbu. Mama má dnes nočnú a v sobotu sme mali v pláne ísť pozrieť nejaké vhodné šaty. Bola som rada za mamu, aj keď mne sa veľmi nechcelo. Chcela som sa len strčiť do svojho kútika a čítať si. Posledné marcové dni som trávila s bibliou a robila si poznámky jedna radosť. Upokojovalo ma to. Počas náročných dní to bola jediná vec na ktorú som sa tešila, že prídem domov otvorím si bibliu a v Pavlových listoch nájdem niečo, čo mi utkvie v pamäti ale najmä v srdci. Aj sa tak stalo. Včera večer som našla ďalší citát, ktorý mi utkvel v pamäti. Napísala som si ho na papier a nalepila do zošita v ktorom som mala usporiadané všetky doterajšie listy od môjho princa. Citát  znel "Radujte sa v nádeji. V súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí."
"Pre boha živého to ako vyzeráš?" vyletelo z Alenky.
"Normálne." odvetila som.
"Toto však normálne nevyzerá. Ešte mi povedz, že ruže majú nádherné tŕne tak ti vlepím facku a nazvem ťa Morticou od Addamsovcov."
"Nie každí si môže dovoliť to čo nosia hviezdy školy, či triedy. A naviac človek nemá vždy náladu vidieť svet v ružových farbách. Čierna je náhodou v pohode, niektorí ju musia nosiť celý život. Tak ma prosím nepoučuj. Okej?" nevydržala som to.
"A čo príslovie 'Šaty robia človeka?' Hmm, to ti nič nehovorí?" prekrížené ruky na hrudi znamenali, že je v úzkych.
"Nie sme na hodine slovenčiny a okrem toho ak nemám náladu tak nemám náladu." skončila som debatu a vybehla hore schodmi na druhé poschodie kde sme mali mať chémiu. Kráčala som rýchlo a bolo mi jedno, že takmer utekám. Teda až do jedného momentu.
"Konečne si si našla farbu, ktorá ti pristane. Hups vlastne nie, máš v nej aj tak mega veľký zadok a čo sa týka tvojho brucha aj tehotná to vie zakryť lepšie." neznášala som ten falzet. Od našej bitky sa ku mne nepriblížila ani so mnou neprehovorila. Uznávam, asi sa bála ďalšieho výprasku. Aj keď mi často na internete píše hnusné a dosť urážlivé veci. Bolia oveľa viac ako tá facka, na ktorú som už dávno zabudla.
"Závidíš Jessica?" spýtala som sa, hlások v mojej hlave na mňa doslova kričal Neprovokuj, prosím ťa len ju neprovokuj! "poradím ti, ak chceš vyzerať ako ja, tak jec piškóty s nutelou určite priberieš. Ja to síce nepotrebujem, ale tebe by a to zišlo."
"Kruté!" okomentovalo to nejaké dievča, ktoré si všimlo našu výmenu názorov. Jessica bojovne vystrčila bradu a odkráčala preč.
"Nemala si to robiť." Chrisov hlas ma po hodine prekvapil.
"Prečo? Veď ona začala a..."
"Kristus vraví aby sme milovali svojich nepriateľov. A čo urobíš ty?"
"Len som sa bránila." nerozumela som prečo to vyťahuje, sám mi vravel aby som sa nedala.
"Si rovnaká ako ona." šepol, stiahlo mi žalúdok. Naozaj si to o mne myslí? Čo také nepochopiteľné a pre neho poburujúce som urobila?