Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Obliekaj sa ako kráľovská dcéra

Ostávali necelé tri týždne do Veľkej noci. Christiana som poriadne nevidela. Podľa všetkého sa mi snažil vyhýbať. Mama si myslí, že sa cíti byť zahanbený tým čo sa stalo. Ale nemal byť prečo. Sám mi predsa povedal ako to v jeho rodine vyzerá a ja som na to bola pripravená. Ale na to čo som zažila na to nie. Ako sa môže otec takto správať k svojim deťom a hlavne k svojej dcére? Nerozumela som tomu. Ak sa Chris a jeho otec tak veľmi podobajú prečo nie je rovnaký ako on? Výbušný, povrchný, egoista  žijúci svetským životom. Nešlo mi to do hlavy. Vedela som síce, že sa niečo prevratné v jeho živote udialo ale nevedela som kedy ani ako. Je možné aby ho tak zmenila láska jeho mamy, ktorá ho bránila? Je možné aby jej úprimnosť, čistý cit, odhodlanie a ochrana pomohli jemu aj Sáre zachovať si zdravý rozum a vieru v Boha?
"Mám novinku ohľadom tvojho prípadu." Julov hlas sa niesol ponad stôl a vytrhol ma zo zamyslenia. Zrejme som vyzerala komicky, lebo Klára sa na mňa pozerala ako na podivína z inej galaxie. Čo som vlastne robila?
"Aha." nič viac. Vážne ma môj mozog zrádza.
"Ide o to, že muž, ktorého chytili dostane s najväčšou pravdepodobnosťou iba podmienku."
"Iba?!" zhrozila sa mama "veď jej mohol ublížiť!"
"Ale to sa nestalo, preto to jeho obhajca sformuloval takto."
"Nemusím tam ísť. Však nie." šepla som. Pri otvorení tejto témy mi bolo zle. Cítila som ako sa začínam triasť a po chrbte mu behá mráz.
"Mala by si tam ísť, ale nebudem ťa nútiť." Julo chápal ako sa cítim, neviem síce odkiaľ mal také informácie o mojom psychickom stave, no prišlo mi to ako dobrý nápad.
"Nechám to na vás dvoch. Aj tak mám teraz dosť povinností v škole a tak."
"Dobre, dám vedieť sudcovi, že neprídeš. Teda ospravedlním sa v tvojom mene. Myslím si, že za daných okolností to bude akceptovať. Aj keď si už mala osemnásť a mala by si byť na takýchto veciach prítomná."
Vidličku som hodila na tanier. Do očí sa mi natlačili slzy. Znova som cítila ten puch, ktorý vychádzal z toho človeka. Znova sa mi na pery dral výkrik zúfalstva. S rachotom som odsunula stoličku a vybehla na chodbu. Rýchlo som strčila nohy do tenisiek a schmatla z vešiaka bundu. Letela som von. Okraje schodov sa mi pred očami rozmazavali. Myslela som si, že som z toho vonku. Že život bude znova taký ako pred tým. Ale nie ja som bola až po krk v hnoji. Nikto sa nevedel vcítiť do mojej kože, keď som prechádzala popred skupinu chalanov z môjho ročníka, alebo akýchkoľvek, ktorí chodili na našu školu. Nikto si nevedel predstaviť aké posmešky mi boli uštedrené a to len preto, čo sa stalo. Cítila som sa ako posledná stoka do ktorej vylievali všetko, všetko čo im prekážalo v ich bezstarostom živote. Najradšej by som skočila do priepasti, ktorá sa predo mnou otvorila a nekričala o pomoc. Ale je to všetko len a len moja vina. Musím si zapamätať jednu vec. Aj keď budem v akomkoľvek sajrajte, nenájde sa nikto, kto by ma z neho vytiahol, umyl a obliekol do zlata. Nikto!

Súd dopadol tak ako som očakával. Chlap dostal niekoľko rokov a musí sa podrobiť liečbe. Čo sa mňa týka nemám nárok na nič. Žiadne preplatenie liečby, dokonca ani ospravedlnenie. Proste nič!
"Skrátka ja tomu stále nemôžem uveriť!" šokovaná Miška ďalej drhla šálku, aj keď už bola dávno čistá. "Čo je to republika Bahamy! Stále tomu nerozumiem. Musela si absolvovať koľko, tri sedenia? A ani toto ti nepatrí ako odškodné?"
"Podľa nich nie. Ale ťa psychologička bola hrozne zlatá a milá. Neviem ošiaľ ju otec Boris pozná, ale bola super. Dokonca aj teraz si spolu niekdy píšeme." utierka v mojich rukách už bola úplne vlhká "úprimne povedané ja od neho nechcem nič. Iba pokoj."
"Obdivujem ťa, že za každých okolností dokážeš vo všetkom zlom vidieť niečo dobré. Fakt. Toto nedokáže každý človek."
Miškina chvála ma zarazila, pozrela som sa na ňu ako na masového vraha. Nevidela čo sa vo mne odohráva. Nevidela, že som rozbitá na milión kúskov a nedokážem ich naspäť poskladať. Akoby si pred sebou mal tri tisíc kúskov puzzle a žiaden návod ani okraje.
"Nie som taká. A ty to veľmi dobre vieš. Ale dosť o mne. Pochváľ sa ako sa  darí tebe."
"Vlastne ani sama neviem." nasledoval ťažký povzdych.
"Veď si vravela, že na budúci týždeň máš praktickú maturu. Niečo sa zmenilo?"
"Nie, to len ja mám pocit, že som úplne mimo."
"Ale prosím ťa. To dáš. Ak nezmaturuješ ty tak už neviem kto."
"Si veľmi milá. Ale momentálne mám dosť depku a mám pocit, že je na mne páchaní jeden atentát za druhým." Miška si oplachla ruky a ja som jej podala utierku.
"Aké atentáty myslíš?"
"Nechaj to tak." smutné sa usmiala "poďme sa pozrite na tú nešťastnú skúšku."
Keďže bol najvyšší čas aby sa nacvičili všetky spevy na veľkú noc tak sa celý zbor stretával aj mimo svojich skúšok. Čiže aj počas našich stretiek. Takmer celý podvečer skúšali jednu pieseň a akosi im to neladilo. Vytváralo to akúsi desivú kakofóniu. Nástroje boli super, ale ten spev bol dosť divný. Aj keď sa Bea snažila meniť spevákov, stále to nebolo podľa jej predstav. Christian sedel na pohovke a študoval akordy. Nevšímal si to, že som si k nemu prísadla a nevšímal si ani hádku, ktorá vypukla.
"Ahoj." povedala som ticho. Pozrel sa na mňa len kútikom oka. Akoby sa bál, že pri jeho pohľade rozbije alebo utečiem.
"Ahoj" odzdravil ale veľmi nevýrazne. "Je to hrozné, však?" narážal na skúšku.
"Nie som hudobník, ale mám pocit, že niektoré pasáže tej pesničky sú dosť komplikované a náročné." posunul papier predo mňa ako výzvu.
"Počul som, že ako dieťa si spievala a nebola si v tom zlá. Tak ťa chcem počuť."
"Ver mi nechceš. Odvtedy sa toho veľa zmenilo a ja spievať neviem." ruky sa mi triasli.
"Aspoň to skús." šepol.
"Neviem ako sa to spieva." namietala som.
"Tak počúvaj aspoň prvé verše." začal hrať a popri tom spievať. Kdesi úplne vzadu v mojom mozgu sa otvorila skrinka a z nej sa vysypali slová tej piesne.
"Jani, prosím. Predstav si, že sme tu iba my dvaja. Nemusíš sa ničoho báť."
V jeho hlase som počula istotu. Nedokázala som ho pochopiť. Nedokázala som si ani len predstaviť ten hurikán, ktorý sa v ňom niekedy odohráva a zároveň s akým pokojom vystupuje navonok.
" Tak fajn. "súhlasila som a počkala pokiaľ prehrá prvé akordy. Cez hluk som ich ani poriadne nepočula no predsa som začala.
" Pane prijmi ma. Srdce zmeň mi dnes Ty sááám. Prameň milostííí nech ma zaplavííí. Pane spoznal som, že slabosti čo trááápia ma strhnúť vieš Ty sááám. Tou láskou čo moc mááá. Viac ma drž v objatí Tvojej lááásky. Vtiahni ma, chcem bližšie k Tebe prííísť. Na krííídlach smieem sa ako orol vznááášať. Keď očakávať viem, Tvoj duch mi zjavuje tú lásku čo moc mááá."
Keď som zodvyhla hlavu od textu ostala som v pomykove. Chris sa usmieval popod nos a celá miestnosť bola očami nalepená na mne. Niečo som urobila? Ja som ho varovala, že nievem spievať! Bolo to až také zlé?
"Prečo si mi nepovedala, že vieš spievať?!" Bei sa medzi obočím urobila vráska. No dokelu!
"Lebo neviem spievať."
"A toto bolo akože čo?! Pokus o perpetum mobile? Dievča ty máš ohromný talent. Je síce pravdou, že to potebuje trochu tréningu ale to nevadí. Ešte je čas."
"Nie! Nie, nie!" vyhrkla som a položila text na stôl.
"Ty si naozej nedáš povedať." hodila šanón o stôl.
"Bea, ak nechce tak nechce. Netlač na ňu. Sama vieš, že pod nátlakom sa robia najhoršie rozhodnutia." prekvapil ma Chrisov postoj a aj to, že sa ma tak otvorene zastal.
"Lenže ona sama má ústa, takže nepotrebuje hovorcu." odpalkovala ho, teraz sa otočila na mňa a ja som vedela, že neujdem. "Tak. Teraz si vypočuj môj návrh. Môžeš ho odmietnuť, môžeš ho prijať. Je to len a len na tebe. Ale varujem ťa, nesnaž sa mi nakecať, že nevieš spievať. To viem posúdiť ja. Budeš s nami cvičiť. Nie je to nič hrozné. Bude to iba pár piesní a ty budeš jednu spievať ako sólistka. "
" Potrebujem si to premyslieť. "vytisla som zo seba aspoň tých pár slov.
"Dobre. V nedeľu je nácvik, vtedy mi povieš, či s tebou môžme počítať."