Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Buď spokojná s tým čo máš

Hlavu som mala ako melón. Ak ešte raz na Facebooku alebo Instagrame uvidím svoju sparodovanú fotografiu prisahám na mieste sa buď povraciam alebo vykričím hlasivky. Po dlhej dobe som stála pred dverami nášho bytu. Nechcela som prísť k dedkovcom v stane totálnej depresie a apatie. Dedkovi som poslala SMSku, že dnes ostanem v meste a prídem zajtra hneď po škole. Napísal mi jednoduchú odpoveď, ktorá bola pre neho typická. Jednoduché OK ma v tej chvíli až rozosmialo. V taške som sa hrabala dosť dlho, pokiaľ som našla kľúče od bytu. Ako dávno som tu už nebola tri týždne určite. S pocitom totálneho vyčerpania som vošla dovnútra a hneď zamierila do svojej izby. Na posteli bola kôpka čistého oblečenia a celá izba voňala práškom na pranie. Tašku som hodila do kúta a hoci som sa potrebovala pripraviť na ďalší deň a všetky knihy boli odo mňa viac ako tridsať kilometrov ďaleko, hodila som sa na posteľ a pomaly vypustila vzduch. Ani som si neuvedomila, že zadržiavam dych. Padla na mňa ťarcha celého sveta. Úplne celého sveta. Oči som uprela do stropu a chcela jediné nemyslieť. Ale ako sa dá vypnúť mozog, keď jediné čo ho napĺňa a jediné čo naň kričí sú emócie. Ráno som chcela byť zrnkom prachu a teraz si prajem byť ešte menšia ako zrnko prachu. Často od ostatných ľudí počúvam aby som bola vďačná za maličkosti a za to, čo som dostala. Naozaj? A čo také som dostala? Vlasy ako slamu, oči večne smutné a červené, postavu, ktorej nepristane takmer žiadna farba a všetky šaty na ňu musia byť vo veľkosti cirkusového stanu aby mi sedeli. Malé nohy ako pre Popolušku a predsa sa na ne tie pravé topánky hľadajú veľmi ťažko. Za čo mám byť vďačná? Za slová, ktoré bolia? Za posmech a poníženie? Za rodinu v ktorej bude navždy chýbať jeden člen? Za hlavu, ktorá nevie premýšľať? Za čo mám byť vďačná? Za to, že všetci priatelia odo mňa utekajú, keď som v najväčších problémoch? Za čo mám chváliť a ďakovať Bohu, keď aj on sám sa ma vzdal a nechal ma tak? Hrudník mi zovrela neviditeľná no mocná ruka, ktorá naň naložila ďalšie bremeno. Chcela som skríknuť, no zjavne by to nepomohlo. Chcela som si vykričať hlasivky a byť dokonca života nemá. V tichom byte som počula tikot kuchynských hodín, ktoré odmeriavali sekundy mojej beznádeje a nádychov. Zavrela som oči a cítila ako sa z nich vykotúľali dve slzy. Zakazovala som si plakať ale zjavne ma nechceli poslúchať už ani moje vlastne slzy. Za zatvorenými viečkami som videla len nekonečnú tmu a prázdnotu a do tej prázdnosti zaznel hlások tichší ako výdych.

"Ja som vďačný za Teba, milovaná."

------------------------------------

Medovkový čaj voňal po celej kuchyni. Mama varila vo veľkom hrnci sirupovú vodu aby zavarila prvé jahody a čerešne, ktoré jej priniesla kolegyňa. Sedela som za stolom a poslušne čistila jahody. Sem tam sme sa na seba pozreli akoby sme hľadali útechu jedna v druhej. Zrazu som pocítila akési pichnutie vo svojom vnútri. Ja si tu sedím s mamou zatiaľ čo iná mama sa snaží prežiť aby videla svoje deti. Nikdy som s mamou nemala dobrý vzťah. Z jej strany som cítila akúsi priepasť medzi nami. Často sme sa nechápali, nerozumeli si a hádali sa. Bola takým menším generálom v našej rodine. Z jej postojov som cítila často tlak na seba, vždy chcela aby som bola tá najlepšia. Mala najlepšie známky v škole a bola múdra, keď už nie som pekná. Keď som mala trinásť vytiahla zo skrine nádhernú, prekladanú, tmavomodrú sukňu s úzkym pasom. Povedala mi, že ju nosila keď mala osemnásť. Zasnene sa na ňu pozrela a povedala mi, že ja sa do nej nevojdem ani teraz v trinástich. Zabolelo to a ostalo to vo mne tak ako tie facky, ktoré mi uštedrila. Prvá bola keď som sa pokúsila vziať si život a druhá, keď som jej v hádke povedala, že ju nenávidím. Či som tie slová oľutovala? Ani neviem. Proste som ich len povedala. Často som svojím spolužiačkam závidela ich vzťah s mamou, smiali sa spolu, učili ich variť, chodili spolu do knižnice, niektoré do kostola. No moja mama na mne hľadala iba chyby. Možno len chcela by som bola lepšia a iná ako ona. Možno sa vo mne tak veľmi vidí, až si povedala, že nechce aby som bola ako ona. Viem, že som mladšou a menšou verziou svojej mami, ale naozaj nie je hrdá na nič čo som urobila? Čo som dosiahla sama? Znova som sa na ňu zadívala. Na jej krátke plavé vlasy, štíhlu postavu a kostnaté ruky. Keď v zámku zaštrngali kľúče, prinútila som sa vstať z postele a utrieť si slzy. Vošla som do chodby a pozdravila ju. V prvej chvíli sa strhla, potom usmiala, odložila kabelku a topánky. Začala klasickými otázkami na ktoré som odpovedala len veľmi stručne. Po chvíľke sa mi začali oči plniť znova tými zradnými slzami. Sklonila som hlavu aby ich nevidela, no bolo už neskoro. Moja hlava skončila na jej pleci a jej ramena sa ovinuli okolo mňa. Bol to nesmierne dobrý pocit.