Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Naplň svoju dušu pokojom

Víkend bol celkom v pohode. Mama mala voľno tak sme sa vybrali k jej rodičom a starej mame na vidiek. Úprimne bola to fajn zmena po tom všetkom. K starým rodičom som chodila strašne rada, aj keď nie tak často akoby som chcela. Bývajú veľmi ďaleko a spojenie je príšerné. Žiaden vlak, len autobus a aj ten chodí iba päť krát do dňa. Žiaden signál, či WiFi, proste úplná divočina. Ale aj napriek tomu to bola moja divočina. V lete sme sa s mamou spakovali a doslova ušli z mesta na dva či tri týždne. Nič  iné iba husté lesy, záhrada, jazero a otravné muchy, no aj tak to bol raj na svete.
Po úvodnom komentári mojej starkej, ktorá mame vynadala, že som zasa schudla, ma uštipla do líc a poslala za prababičkou. Tú starú žienku som zbožnovala už od chvíle, keď som začala vnímať svet. Vždy ma vedela niečomu naučiť. Pamätám sa, že ma raz v lete učila robiť cesto na chlieb. To cesto bolo po celej kuchyni. Na podlahe, na okne, dokonca aj na strope. Mali ste vidíte a počuť ten krik.  No za každú moju hlúposť sa vždy len usmiala a pokračovala vo výučbe. Keď už jej zdravie pomaličky prestavalo slúžiť utiahla sa do malej izbietky za kuchyňou. Často krát som ju našla v tichosti sedieť a premýšľať či modliť sa. Viera bola pre ňu jeden z jej hlavných pilierov života. Vychovala šesť detí, z ktorých sa dospelosti dožili len tri. V mladom veku prišla o manžela, tak ako moja mama, no nikdy som z jej úst nepočula slovko, ktorým by nadávala na svoj život. Prababička je skrátka môj opak. Možno preto ju mám tak rada.
"Klop, klop, ešte si ma pamätáte?" opýtala som sa zvesela.
"Rybka, rybka moja!" začala sa smiať a vystrela ku mne chudulinké ruky. Prišla som k nej  a objala ju. Keď ma konečne pustila, stŕpli mi nohy a musela som si k nej sadnúť.
"Tak, rybka moja čto u tebja novogo." prastarká je polovičná Ruska, a aj keď žila takmer celý život na Slovensku, svoju reč si zachovala dodnes no a na staré kolená ju oprášila. Niekedy som mala problém jej rozumieť, preto som jej iba prikyvovala a ona sa dosť často preto urážala. No napriek tomu som ju mala rada. Pýtala sa na všetko. Napriek svojmu veku bola veľmi zvedavá a všestranná. Chcela vedieť čo máme s mamou nové, či sme si mama, alebo dokonca ja niekoho našli. Úprimne tejto téme som sa vyhýbala ako čert krížu a tak som starú zahovorila s niečím iným. Predebatili sme spolu celú sobotu a v nedeľu sme odchádzali s plným kufrom auta. Starká nám nabalila domáce vajíčka, zaváraniny, papriku, paradajky, zemiaky a plný plech černicovej bublaniny.
"To nie je fér!" vyskočil dedko a odul líca, presne tak ako vždy, keď ho starká niečím naštve.
"Čo nie je fér?" spýtala sa babka a prekrížila si ruky na prsiach.
"A čo ja? Ja si koláč nezaslúžim?"
"Vybehne ti cukor."
"Nekuvikaj, jeden kúsok by ma hádam nezabil."
"To máš pravdu, že nie, ale ty si schopný zjesť aj celý plech a ešte ho aj vylízať." starká sa obrátila k mame "Minule som piekla Hane na krstiny kávový rez, zabehla som po ňu, nech si poň príde a keď som sa vrátila chýbala už polovica plechu."
"Nemala si s ňou toľko klebetiť." námietol dedko.
"Bola som preč desať minút!"
"Aj to je veľa!" námietol dedko.
"Julka, Julka prosím ťa vezmi si svojho nepodareného otca do mesta, nech mám aspoň jeden deň pokoj!" prosila babka.
"To by sa ti páčilo čo?"
Proste komédia, ak by filmovým producentom došli nápady na film, rada im poskytnem číslo na svojich starých rodičov.

Prísť po týždni do školy bolo, ako vstúpiť na Mesiac. Vzrušujúce a trochu strelené. V každom prípade môj príchod do školy bol reálny, a nie zinscenovaný, ako si to niekto myslí o pristáti na Mesiaci. Prišla som k svojej skrinke, nikdy som si neuvedomila ako veľmi mi môže tá plechovica hýbať. Ani po dvoch mesiacoch to nebolo také, ako teraz. Automaticky som začala zadávať kód, ani som si nevšimla tých čo chodili okolo mňa, keď niekto ku mne zozadu pristúpil a zakryl mi dlaňami oči. Zľakla som sa. Srdce mi bilo až kdesi v krku a uši mi začali horieť. Túto hru som neznášala. Nikdy som neuhadla, kto to v skutočnosti je.
"Timea?" spýtala som sa rozochveným hlasom.
"Emem" znela odpoveď, avšak so smiechom.
"To nie je vtipné?" vyskočila som, srdce mi stále divoko buchalo o hrudnú kosť a čím ďalej tým menej ma bavila táto komédia.
"Tak už povedz kto si, nech to mám za sebou?!"
"No, no, len sa nečerti, škriatok."
"To vôbec nebolo vtipné!" oči si už zvykli na ostré svetlo.
"Prečo nie? Si zlatá, keď sa hneváš."
"Ty si fakt magor..."
"A psychopat k tomu. Ďakujem za kompletnú anamnézu môjho psychického stavu. Čo som dlžný?" toto jeho podpichovanie som už nevydržala a vrazila mu jednu do ramena.
"Au! Chceš ma zabiť?"
"Citlivka" poznamenala som a otvorila dvierka skrinky. Na malom zrkadielku som videla ako sa červenám. To naozaj budem vždy ako čerstvo uvarený krab, keď ma osloví? 'Pre panajana je to iba chalan!' 'Ale veľmi pekný chalan' sklapni mozog! Prehrabovala som sa knihami a zošitmi, kým som nenašla ten pravý.
"Takže čo máš teraz v pláne?" znova sa ozval, teraz som zatvárala skrinku. Ležérne sa opieral jedným ramenom o susednú skrinku a pozeral sa na mňa  tými svojím nádhernými očami. Dokelu, čo mám stále s tými očami!
"V prvom rade ťa nezabiť."
"Ale no tak, už sme zasa tam kde sme boli."
"A to je kde?" spýtala som sa a zdvihla obočie. Zrejme som ho pobavila, pretože sa začal smiať.
"Tento tvoj, nechápavý výraz mi chýbal najviac. Inak, som rád, že ťa znova vidím." ostala som prekvapená, niečo také mi ešte nikto nepovedal. Dobre, možno povedal ale ja si to nepamätám.
"Tak už povieš čo si chcel? Christian, nemám na teba celý deň." hrubú knihu literatúry som si pritisla viac na hruď, ako štít.
"Už som ti to predsa povedal. Chcel som ťa pozdraviť a trochu sa s tebou porozprávať."
"Jasné a vytočiť ma na maximálne otáčky však?"
"To si vždy takáto sarkastická?" naklonil sa ku mne a ruky si vopchal do vreciek nohavíc, na tvári mu začal pochodovať celý malý oddiel generálov americkej armády.
"Nie! Len k ľuďom, čo sa najskôr takmer zabijú a potom sa tvária, že je všetko okej. Ako ti vlastne je?" po posledných slovách som musela odvrátiť zrak aby som si udržala aspoň štipku zdravého rozumu.
"Žijem a to je hlavné. Mám len natiahnutú šľachu na ľavej nohe, tri narazené prsty a pár škrabancov. Nič vážnejšie sa nepotvrdilo. "povedal to úplne pokojne. Kývla som hlavou a znova si ho prezrela. Až na veľký škrabanec na ľavom líci vyzeral byť celkom v pohode.
" A Eliška? " spýtala som sa nesmelo.
" Čo by s ňou malo byť? " opýtal sa nechápavo. Ostala som prekvapená.
" Ona nebola s tebou..."
"Nie nebola. Odkiaľ to vlastne máš?" znova sa na mňa pozrel pohľadom generála.
"Po škole sa niesla správa, že si havaroval. Že si to napálil rovno pod kamión, a že s tebou v aute bola Eliška."
"Všetko sú to hlúposti, Janka. Eliška v tom čase už dávno spala doma v posteli. A áno havaroval som, ale to len preto, že mi do cesty vletela srna. Nič viac. Nik so mnou nebol. Myslíš si, že by som bol až taký hlupák a ohrozil život svojej najmladšej sestry?" v očiach som mu videla hnev.
"Nie" pípla som. Chytil ma za rameno a pozrel mi do očí.
"Som rád, že sme si to ujasnili a teraz mám na teba jednu prosbu." úprimne povedané začala som sa báť a to poriadne.
"Dnes večer máme jedno stretnutie na sídlisku tri. Každý pondelok, stredu a piatok máme stretnutie mládežníckej skupiny. Tak som sa chcel opýtať, či by si sa k nám nepridala" naozaj som na jeho lícach zazrela náznak červenej alebo len snívam?
"Veľmi pekne ďakujem za ponuku, ale neviem, či budem môcť. Vieš musím, toho veľa dohnať. Ale budem si to pamätať."
"Určite príď, je fajn stráviť pár chvíľ v spoločnosti, tých mladých ľudí, ktorý vyznávajú tie isté hodnoty ako ty."
"Aaa, fajn. O koľkej sa zvyknete stretnúť?"
"O šiestej. A buď presná. Ou a tu je adresa." do dlane mi strčil maličký kúsok papiera. Jeho dlaň bola oproti mojej, krásne teplá a oči sa mu zrazu rozsvietili, ako žiarovky na vianočnom stromčeku. Len som mykla plecom a usmiala sa.
"Do tried o tri minúty zvoní!" škrekľavý hlas profky Hrdličkovej bol každopádne lepší, ako hoci aký zvonček. Keď odo mňa Christian odišiel, pomyslela som si aký super deň to bude. Teda až do chvíle, keď som nezistila, že sa na mňa díva Jessica Mary. Nevizerala dvakrát nadšene. Koľko toho asi videla, či dokonca počula?