Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Chaos, anarchia

V utorok bol nádherný deň. Slnko hrialo a na oblohe sa preháňali baránky. Rýchlo som zabehla do papierníctva a kráčala pomedzi bytovky na stretnutie. Za sebou som počula zvuk pripomínajúci bicykel. Stiahla som sa medzi zaparkované autá aby sa dalo okolo mňa bezpečne prejsť.
"Čau blondínečka" zaškripali brzdy.
"Ahoj blonďáčik" odvetila som a nenávistne prižmúrila oči. Neznášala som keď ma niekto takto oslovil.
"To bolelo." hlesol Mišo a zosadol z bicykla "Chystáš sa na stretko?" spýtal sa.
"Tak nejako, dostala som tvoju správu a naviac tvoja sestra ma požiadala o pomoc pri výzdobe pre decká na prvé sväté prijímanie. Ako si vedel, že som to ja?" spýtala som sa.
"Jednoducho, na taške máš modrý odznak s logom našho spoločenstva." usmial sa a vysadol na bicykel.
"Ako ide život?" spýtala som sa, upravila tašku a vykročila zarovno s ním.
"Veď to poznáš. Knihy, knihy, nervy stres. Ešte dobre, že už mám za sebou prijímačky."
"Vážne? Ako si dopadol?"
"Celkom dobre si myslím. Rozhodnutia o prijatí mi ešte definitívne neprišli. A čo ty?"
"Nemôžem sa sťažovať."
"Nemôžeš alebo nechceš?" zasmial sa Mišo.
"Mišo. Nemám náladu na hlúpe reči. Dnes nie. Proste mám sa celkom fajn. Celý predĺžený víkend som bola u starých rodičov a pochopila som niektoré veci. Napríklad to, že v našej DNA je vpísaný kód na radosť."
"Kód na radosť? Čo to má znamenať?"
"Až budeš starší tak to pochopíš." odvetila som a zastala na kraji chodníka. Prešli sme na druhú stranu a pokračovali hore strmým kopcom.
"Počúvaj," vravela som cez hlboké nádychy. Táto časť cesty bola najhoršia. Prečo som nešla mhdčkou? "čo mala znamenať tá správa, čo si mi poslal. Čo si vlastne urobil?"
Mišo zastavil bicykel a tlačil ho okolo rozkopaného chodníka predo mnou.
"To čo som napísal. Všimol som si na Chrisovi, že je nejaký iný. Chápeš, ktorý normálny človek ťa trikrát po sebe fauluje? Povedal mi čo sa stalo, teda respektíve to čo povedal on a povedal mi aj o tom ako to dopadlo. Aj to, že sa z neho stal človek, ktorého nenávidel. "
"O čom to melieš?" zastala som a nabrala dych. Ešte nás čakalo tristo dvadsať schodov.
"Christian je z triedy kde je dokopy asi sedem chalanov. Zvyšok je sedemnásť dievčat. Keď mali jeho spolužiačky problémy vo vzťahoch tak sa zaviazal, že nebude ako ich priatelia. Možno to zapríčinilo aj to v akej rodine vyrástol. Dokonca sa zaprisahal, že nebude ako jeho otec. Bohužiaľ, sa ním tak trochu stal. Vyčíta si ako sa k tebe správal, ale na rovinu to neprizná. Chris má síce veľa kamarátov a kamarátok ale ani s jediným dievčaťom si nerozumie tak dobre ako s tebou. So žiadnou si nie je taký blízky ako s tebou. Väčšinou okolo nich prejde opýta sa čo je nové ale stále sa tvári ako kakabus. Výnimkou je naša Miša, Diana a ty. Vážne, poznám ho nejaký ten rok a je to tak. "
Cítila som ako sa mi hore chrbtom plazí horúčava a udiera do líc a uši.
"Prečo si to myslíš?"
"Pretože to vidím a naviac sám mi to povedal." Mišo otvoril modrú bránku na konci farskej záhrady. Navôkol bolo cítiť čerstvo pokosený trávnik a pri lavičkách pomaly rozkvital orgován.
"Viem, aká je situácia v jeho rodine. Sám mi to povedal a taktiež už som mala tú česť stretnúť sa s jeho otcom." priznala som sa a Mišo iba vyvalil oči "Ale stále nechápem čo to má spoločné so mnou."
"Možno ten váš podobný životný príbeh." vzdychol si Mišo a odparkoval bicykel do stojana. "obaja ste nikoho stratili a obaja niečo hľadáte. Vieš poznám ho už dlho a spoznali sme sa za....dajme tomu zvláštnych okolností." Mišo sa usadil na lavičke a hlavou ukázal vedľa seba. Zložila som tašku a sadla si k nemu do tieňa veľkej lipy.
"Christian mal už od začiatku problémy so správaním. Keď nastúpil do školy bol veľmi nepokojný a často bol agresívny. Stále chodil zachmurený a doslova mu z tváre šiel výraz dajte mi všetci pokoj." prstami naznačil rámček do ktorého by pasovali tieto slová." Počas jedného tréningu basketbalu, keď ešte na škole učil profesor Mirek, bol veľmi agresívny, hral ako divý. Nikomu neprihral. Proste musel zo seba niečo dať, niečo čo tam nepatrilo. Fauloval ma, ja som letel na zem a narazil som  si tri prsty. Bola to jeho chyba no on na mňa vyletel a vrieskal, že je to moja chyba, že sa mu nenám miešať pod nohy a podobne. Poviem ti pravdu naštvalo ma to. Takéto správanie nebolo fér. Keď som ho pozoroval ďalšie tréningy prišlo mi to akoby sa tou agresiou iba bránil. Tie útoky, ktoré vyvíjal na spoluhráčov mi prišli úplne ako obrana pred niekým respektíve pred niečím. Začal som premýšľať ako mu pomôcť a našiel som jeden spôsob. Po najbližšom tréningu som sa mu ospravedlnil za chybu, ktorú som vlastne ani neurobil. Začali sme sa rozprávať o tréningu a o spoluhráčoch. Do spoločenstva som ho nepozval priamo ale až po určitom čase. Chápeš nevedel som ako bude reagovať a na čo všetko sa mám pripraviť. Našťastie v tej dobe sa zapísal na birmovku. Zhodou okolností som vypomáhal ako pomocný animátor jednému známemu. Dostali sme na starosť skupinku chlapcov, ktorú sme mali viesť a dohliadať na nich. Zhodou okolností alebo vďaka božej prozreteľnosti do nej patril aj Christian. Po čase sa začal Chris otvárať. Raz na jedno stretnutie prišiel neskoro, čo by až tak nevadilo. Ale keby si ho videla. "Mišo pokrútil hlavou a uistil sa, že ho ešte stále  vnímam." Mal rozbité ústa, za ľavým uchom mal modrinu, ktorá bola až bordová a obe zápästia  mal obviazané. Po katechéza prišiel za mnou, že sa potrebuje s niekym porozprávať. Navrhol som mu otca Borisa, s čím aj súhlasil ale chcel aby som tam bol aj ja. Vtedy začal rozprávať o tom čo má doma a čo ho donútilo konečne otvoriť ústa. Otec Boris na jednej katechéze hovoril o tom, že je správne milovať a modliť sa za svojich nepriateľov a za ľudí, ktorí nám ubližujú. Dodnes si pamätám tie slová, keďže som ich v tej dobe vnímal inak ako teraz. Vravel, že aj cez to všetko čo zažívame, dobre alebo zlé, sa nám dostáva ohromná milosť a skúsenosť, ktorú nechápeme teraz ale jej význam pochopíme časom a možno tým aj nikomu pomôžeme. Dokonca si spomenul na čas, keď jeho najlepší priateľ býval obeťou bitky od svojho otca. Vtedy ako dieťa mu nemohol pomôcť, ale aj preto sa zameral práve na mladých, lebo v nás vidí veľký potenciál. Sme malé kolieska, ktoré rozhýbu svet. Aj keď sme vlastne nedokonalé nástroje, spolu tvoríme celok. Po tejto katechéze Chris nabral odvahu. Vtedy som mu navrhol, že ak by sa potreboval porozprávať, alebo len vypustiť páru sme tu pre neho. Dokonca sme mu navrhli, že ak bude najhoršie môže prísť k nám, alebo na faru a všetko v pokoji vyriešiť. Christian to síce bral ako východisko, ale na druhej strane sa cítil ako zbabelec, keďže doma nechával svoje sestry a mamu. Od tej doby, teda posledné dva roky, prespal na fare a aj u mňa sedemnásť krát. Vieš si to predstaviť? Sedemnásť krát. Tak často nie som ani ja z domu a to si myslím, že som z neho často preč. Často krát prichádzal neskoro v noci, niekedy s modinami inokedy len s jednou prosbou byť aspoň pár hodín na pokojnom mieste. Vždy pred tým ako odišiel z domu, dal svoju najmladšiu sestru domovej dôverníčke aby sa nebála. Obdivujem ho a modlím sa za neho aj tie dievčatá. Každý deň ďakujem Bohu za to, akého otca mám ja. To je jeho príbeh. Nikdy ho nepovie nahlas, no niekedy keď sa veľmi sústredíš tak ho počuješ. Doslova z neho niekedy kričí. Janka, on nie je zlý chalan, on sa len boji jednej veci. "
" Bojí sa toho, že ak si niekoho k sebe pustí, aj ten mu ublíži. Ubližuje mu jeho najbližší človek, preto sa radšej uzavrie a tvári sa akoby nežil. "šepkala som ohromená príbehom, ktorý som už viac menej poznala, ale nie z tej druhej strany.
"Stojí niekde na rázcestí. Chce vykročiť, možno až bežať, ale nedokáže to. Nedokáže nechať minulosť a nedokáže zradiť ľudí okolo seba. Je zviazaný a ty mu môžeš pomôcť. " pozrel sa na mňa a čakal ako odpoviem. Sklopila som zrak. Bolo ťažké na to niečo povedať. Necítila som sa ako záchranca. Ale možno by bolo fajn urobiť prvý krok. Nech vie, že nie je sám. A vlastne ani ja.