Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Budem Ťa chrániť

Klop. Klop. Klop. Stuhla som a obzrela sa. V poslednom čase bola farská knižnica mojím druhým domovom. Mame som sa nemohla ukázať na oči. Bolo mi zle zo samej seba. Cítila som sa, akoby som ju hlboko sklamala. A nielen ju, ale aj svojich učiteľov, priateľov, Christiana a v neposlednom rade Boha. A tak aj možno preto, alebo práve preto som nedeľné popoludnie trávila tu.
"Smiem sa spýtať, čo ťa priviedlo do knižnice v čase, kedy máš odpočívať?" milý hlas otca Borisa bol ako balzam na moje podráždene nervy. Na stôl som položila knihu a utrela si oči.
"Ale, ale čo sa stalo, prečo si plakala? Vieš, že ak sa niečo stalo, tak mi to môžeš pokojne povedať. Ale nech to nie je to na silu." odsunul si stoličku a sadol si oproti mne. Pomaly som sa nadýchla a vydýchla.
"Neber to ako spoveď. Iba ako psychickú podporu." usmial sa.
"Neviem, čo mám povedať, respektíve čo vám o mne povedali iní." povedala som rezignovane a pozrela na obrazovku počítača.
"Ak mám byť úprimný, všetko to čo viem mám od Christiana. Bojí sa o teba, čo je u ňho dosť nezvyčajné" prudko som otočila hlavu, otvorila ústa, ale nevyšlo z nich ani slovko. Rýchlo som ich zavrela späť. Áno, je pravda, že som sa s ním už niekoľko dní nerozprávala a úplne ho ignorovala, ale skúste vymyslieť niečo lepšie, keď vás každých päť minút otravujú znechutené a pobúrené pohľady ľudí, ktorí ani len netušia aká je pravda.
"Tak čo vám o mne povedali iní, otče?" nespoznala som svoj hlas.
"Iba to čo som už vedel. Že si sa pobila so spolužiačkou pri obrane mladšej študentky a to, že ťa obvinili z krádeže, ktorú si nevykonala. Ak sa na to pýtaš."
"A aký je váš názor?" spýtala som sa. On sa len usmial a povedal
"Na mojom názor nezáleží, teda aspoň si to myslím."
"Ale vy neviete ako sa cítim!" vyletela som telom mi prebehol taký výboj hnevu, až ma to prekvapilo.
"Tak mi o tom povedz."
"To určite a vy mi začnete vykladať všetko možné a k podstate sa nedostanem."
"Tak začni, ja mám času dosť a ty zjavne tak isto." povedal to s takým pokojom až som sa začudovala či je to naozaj ten človek ktorého poznám.
"Ak mám byť úprimná neviem čo je so mnou. V jednej chvíli mám chuť niekoho zabiť, hneď na to plačem pre úplnú hlúposť a následne na to sa smejem ako korunovaný hlupák. Ale dúfam, že sa to časom ustáli, asi je to iba puberta nič iné v tom určite nebude." pokúsila som sa o úsmev, no vyšiel z toho kostrbatý úškľabok.
" To mi pripomína Christiana" zdvihla som obočie "prišiel za mnou pred pár rokmi, mal stavy úplne ako teraz ty. No u neho to bolo iné. Tebe to robia iní s jasným cieľom ublížiť ti. A ty to berieš ako skúšku a to je dobre, lebo Boh nás nikdy neskúša nad naše sily. A to platí o vás oboch, ty nemáš otca, lebo sa stalo to čo sa stalo. Ale ver mi milión krát by s tebou menil. A teraz to myslím úplne vážne. "nechápavo som sa na neho pozrela.
" Podľa tvojho výrazu usudzujem, že o Chrisovi vôbec nič nevieš a to je dosť na to aby som držal jazyk za zubami inak poviem niečo, čo by malo ostať skryté. "
" Chcete tým povedať... "
" Čo? Ja už nepoviem nič, maximálne tak iba to, že aj keby som ti povedal čokoľvek urobíš si po svojom v tom si ako ja. No nezabudni, to čo urobíš je iba a iba na tebe. A keďže ťa už niekoľko dní pozorujem, teda aby som bol presný od Mikulášskej šou, tak viem, že zo svojej ulity vychádzaš iba veľmi pomaly a pri každom náznaku nebezpečenstva sa stiahneš späť. Ako kňaz by som to nemal vravieť, ale prídeš mi ako veľký egoista. Skúsila si sa niekdy opýtať svojej mamy aký mala deň? Alebo Chrisa ako sa cíti? Za všetkým vidíš iba seba. Ale to Boh nechce. Áno, v niektorých veciach by si mala myslieť aj na seba. Napríklad Miška, je už v niektorých prípadoch taká prepracovaná, že o niektorých akciách jej pre istotu ani nevravím, lebo viem, že by tam bola ako prvá, ale aj ona si potrebuje oddýchnuť. Tým chcem povedať, aby si rovnakú pozornosť, akú dostávaš aj rozdávala ďalej. Ak chceš s niekym vychádzať tak sa o neho zaujímaj.
'Nezabudni dať úsmev tomu, koho stretneš, nezabudni mu byť darom, ktorý jemu nesieš. Nezabudni s ním prehodiť zo dve, zo tri slová, nezabudni, že i on sa tvojím bratom volá. Nezabudni, že na zabudnutých myslieť treba, zabudnúť však pri tom smieš a musíš na samého seba. '
Zabúdať v mnohých ohľadoch na samého seba je to najviac, čo môžeš urobiť. A to isté robí aj Christian. Radšej by nocoval na fare akoby bol doma. "
"Naozaj je to až také zlé?" spýtala som sa úplne zahanbená.
"Nech ti to povie sám."
Asi by som si naozaj mala dať dole klapky z očí. Inak do niečoho narazím. Otec Boris má pravdu. Naozaj som iba rozmaznané decko, ktoré si potrebuje liečiť to, čo sa stalo XY rokov dozadu a pritom nepozerá čo sa deje teraz okolo neho s jeho najbližšími.