Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Prečo som skúšaná?

Stále som zízala na list a snažila sa potlačiť niečo, čo ma tlačilo na hrudníku. Možno to bol len pocit viny, alebo len pochopenie, že vrátiť sa k Bohu bude tou najťažšiu a zároveň najkrajšou cestou.
"Budeš mu písať ?" spýtala sa Timea.
"Dva listy v jeden deň? Nie je to trošku veľa? " zasmiala som sa a pritom som sa snažila nevzlykať.
"Asi máš pravdu. Zajtra máme nemčinu tretiu. Možno sa ti podarí napísať list a nebude mokrý od sĺz. " pozrela sa na mňa a ja som si až vtedy uvedomila,že mi po tvári steká osamelá slza.
"Čo sa deje? " opýtala sa po chvíli Timea.
"On ma nechce stretnúť?! " šepla som.
"Nie. Chce sa stretnúť. Veď jasne napísal ' ani na naše stretnutie nebude príliš neskoro.'  Chápeš? On sa chce stretnúť, len chápe, že teraz na to zrejme nebude vhodný čas. Uvidíš ešte ti pripraví také prekvapko, že skapeš moja. " začala sa smiať. A tak sme sa dobrých pätnástich minút smiali.

Celú noc som nespala. Stále som rozmýšľala čo mu napíšem. Hľadala som vhodné slová a snažila sa pospájať ich tak, aby nevyzneli ako trápne slová zaľúbenej stredoškoláčky. Do paže!!! Fakt som sa do ňho buchla? Ale veď som ho v živote nevidela! Iste, vedel čo to o mne, a ja o ňom, ale v živote by mi to nenapadlo, že ja racionálne uvažujúca mladá žena sa zaľúbim len tak mirnix dirnix. Ale ako sa zdá srdce má iné plány. Pôvodne som sa chcela zamilovať na výške a potom by sa uvidelo,že čo a ako. No toto bola iná situácia, a bolo to len na mne ako sa rozhodnem. Prečo? Prečo za mňa nemôže rozhodnúť niekto iný?  Veď to nie je až také ťažké. Veď si to len predstavte. Riadiť životy iných je oveľa jednoduchšie, ako riadiť svoj vlastný, ktorý je sám o sebe dosť komplikovaný.

Kruhy pod očami som sa snažila zamaskovanť asi tonou pudru a kontúry. Všetko zbytočne aj tak svietili ako maják na mori. Timea sa na mňa zhrozene pozrela. Zahriakla som ju pohybom ruky a zvalila sa na stoličku.
"Vidím, že to nebola ľahká noc " poznamenala a postavila predo mňa energeticky nápoj.
"Vieš, že ja si takýmito koninami telo neničím. "
"Ako chceš. Ale pomohol by ti " poznamenala a otočila sa dopredu. Hlavu som zložila na lavicu a v duchu si nadávala aká som len sprostá ťava, že sa tak trápim pre jedného chalana.

Udržať pero v ruke bol pre mňa heroický výkon. Svaly som mala úplne z gumy a myslela som, že horšie už to nemôže byť. Omyl!!!  Vždy to môže byť horšie.
Horko ťažko som prežila prvé dve hodiny a doplazila sa do učebne nemčiny. Namierila som si to rovno zadnej lavice. Uličkou som kráčala už notoricky, keď tu sa mi noha o niečo zachytila. Upozornenie: Podlahy nie sú také pohodlné, ako sa zdajú. V momente, keď som mohla z blízka obdivovať vzor na linoleu, som mala pocit, že sa prepadnem pod čierno čiernu zem. Pomaly som sa začala zviechať, keď som pocítila ako ma niečije ruky zdvíhajú zo zeme a stávajú na olovené nohy.
"Ak si chcela vedieť, ako funguje gravitácia, rád by som ti to vysvetlil. Nemusela si sa vrhať hneď na zem. " v tom hlase bol potlačovaní smiech. Nemala som najmenšiu chuť baviť sa s ním o tom tak som si len oprášila prach z pulovra a vzala veci.
"Nie si náhodou tá baba, ktorú som včera zvalcoval na školskej chodbe?" spýtal sa " Chcel som ťa nájsť a poprosiť ťa o prepáčenie. "
"Aká náhoda. Ja som sa ti vždy snažila vyhnúť. " povedala som podráždene a hodila veci na lavicu.
"No, ale dnes si sa mi už nestihla vyhnúť. Dnes si mi znova spadla do náručia. " zasmial sa. V tom jedinom momente som ho prepálila vražedným pohľadom.
"Inak ja som Christian. " predstavil sa.
"Jana. A teraz buď taký dobrý a zmizni!" hlavu som zaborila do dlaní.
"Ou! To bolelo!  Mala by si byť milšia. "
"Nemám na to dôvod! "
"Na to byť dobrým človekom je možnosť vždy. " povedal a vrátil sa späť na svoje miesto. Ten chalan mi bol ukradnutý a to doslova. Na nemčine som ho nikdy nevidela. Teda aspoň na našej. Napokon vysvitlo, že priniesol len slovníky a videl môj pád. Vraj padnúť do náručia!  Pche! Chalan si verí.

Môj princ

Ja, neviem ako začať. Nechcem, aby moje slová vyzneli ako  nevďačnosť či výsmech, ale tvoj optimizmus a dobre mienené rady, sú pre mňa len snom, ktorý sa možno jedného dňa splní, alebo sa z nich stane nočná mora slonych rozmerov. Možno sú to len moje neoprávnené dohady, ale mám pocit, že by sme to mali skončiť. Ukončiť to, pokiaľ si viac neublížime. Ja...ja sa pre teba trápim, pche možno si povieš, že som maximálne trápna, ale je to tak. Sama sa trápim pre iných a pre  ich problémi, a pritom sama svoje nevnímam a snažím sa pred nimi ujsť. Ale to sa nedá. Sú to skúšky, ktoré buť zložím alebo budem odpísana. Prečo? Prečo som tak skúšaná?  Prečo mi každá skúška naháňa strach? Prečo sa mi do duše vnára strach pred každým jedným dňom. Mám pocit, že to nezvládam. Aj teraz sa len premávam, aby som neplakala a nerozmočila slzami list, ktorý je pre mňa v tých skúškach nádejou, že bude lepšie. Nemá silu obrátiť sa na Boha a jeho pomoc. Možno by som to mala urobiť, ale nevládzem. Kedykoľvek si poviem, že dnes to bude iné, že to bude dobré nastane zlom a všetko je inak. Akoby mi to nebolo dopriate. Aj ja chcem vidieť lúč toho nádherného slnka, ktorý sa nazýva Otec. Chcem mať také srdce ako Ježiš. Srdce, ktoré neodsudzuje ale miluje a pritom hlása tú najkrajšiu pravdu. Ale chcem mať priateľov, ktorý ma podržia a nezradia. Chcem mať Ducha, ktorý ma oživí a vzdychne do srdca novú chuť žiť. Chcem mať tešiteľa, ktorý mi vysuší slzy a vyčarí úsmev na tvári. Viem chcem toho veľa, no v prvom rade chcem prekonať každú jednu skúšku, ktorú mi život pripletie pod nohy. A verím, že spolu s ním to zvládnem, ale pokiaľ tu bude zlý duch a jeho moc, moje skúšky budú len kvapkou v mori trápenia, a moje slzy len smietkom v prachu žiaľu. Tento list ti píšem vo veľkej viere, že tvoja viera a priateľstvo mi pomôžu a budú mi útechou.
Si nádherná, si statočná, nepatríš do škatule, si víťaz a nikdy nie je neskoro. Toto si opakujem každý deň a aspoň tak mám pocit, že môj priateľ je pri mne. Môj priateľ v zbroji. Budeš pri mne v mojich skúškach?

S láskou
               Tvoja skúšaná princezná
Opakom ruky som si zotrela slzu a opatrne zdvihla ruku.
"Áno, slečna Jana. Ako znie gramaticky správne táto veta? "
"Môžem ísť na toaletu? " snažila som sa aby mi v hlase nebolo cítiť plač a aby ma v polovici vety neopustil.
"Tak choďte. " profesorka sa na mňa nepozerala a ďalej sa venovala výkladu.

Keď som sa konečne upokojila aspoň na toľko, aby som nikoho svojim zjavom nevidesila, chcela som sa vrátiť do triedy.
"Jana " započula som chlapčenský hlas. Pomaly som sa otočila. Na konci chodby stál Christian.
"Daj mi pokoj! " vykríkla som. Bola to zmes zúfalstva, hnevu, potlačovanej pravdy a zlého ducha.
"Nemôžem, " povedal potichu a prišiel ku mne.
"Ale môžeš! " chcela som odísť, ale on ma chytil za zápästie a mnou prebehlo niečo ako elektrický výboj. Pozrela som mu do oči a zasičala
"Daj mi pokoj, nestojím o teba. " vytiahla som zápästie z jeho dlane a viac sa neobzrela.