Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Nenávidím sa!

Hneď ráno som prekonala šok. Pred bránou ma čakal Christian. Asi si myslíte, že si musím kvalitne namýšľať, no keď ma uvidel usmial sa a vyšiel mi v ústrety. V sekunde sa mi rozrušilo normálne myslenie a srdce sa rozbušilo abnormálnou rýchlosťou.
"Ahoj, " pozdravil a ešte viac sa usmial, ukázal pritom dva rady dokonalo bielych zubov s rostomilou medzierkou medzi dvomi prednými, hornými zubami.
"Ty ma prenasleduješ? " vyletela som za normálnych okolností by som v momente padla do kolien, z toho, že ma oslovil chalan.
"Ou si akási prudká už z rána. Urobil som niečo?  Niečo o čom neviem? " sklopila som oči, nemohla som sa pozerať do tých jeho psích.
"Prestaň s tým! "
"S čím? " nechápal.
"Nerob na mňa psie oči. To ti nepomôže. " odvetila som a pomaly vykročila.
"Myslím, že sme túto známosť zle začali. Čo takto skúsiť to znova? " navrhol. Otočila som sa. Stále stál na jednom mieste, zrejme nemal chuť pokračovať ďalej.
"To by bolo fajn." prehodila som. On sa znova usmial a začal. Odkašľal si, napravil si tašku a aj sivý šál. Ráno bolo oproti včerajšiemu popoludniu dosť mrazivé.
"Ale, ale. Kto tu postavil tohto nádherného anjela. Azda si sa pri páde z neba príliš nezranila. " obzrel si ma od hlavy po päty a napokon zastavil na mojej tvári. Musela som sa zasmiať, jeho výraz a gestá ktoré vyvádzal mi prišli strašne milé.
"Ja som Christian 3.B miestneho gymnázia. Mám rád hudbu, jazdy na penyborde po školských chodbách a neznášam upršané dní. " nepamätám sa, kedy mi nejaký chalan vyčaril na tvári toľko úsmevu ako on.
"Ja som Jana 3.C miestneho gymnázia. Mám rada knihy, hudbu, čaj, dlhé zimné večery a neznášam nemčinu. "
"No vidíš, že to ide. Teší ma, Jana. " vystrel ku mne ruku.
"Aj mňa veľmi teší, Christian. " naše dlane sa stretli, zachveli a znova opustili.

Ťažko by ste na školskej chodbe našli usmievavejšieho človeka, ako ja. Po dlhých dňoch, kedy sa vo mne miešali rôzne emócie. Od smútku, cez beznádej, križovatkou hnevu a nepochopenia až po radosť. Bolo to ako na horskej dráhe a možno ešte stále je. No teraz ma to vonkoncom nezaujímalo. Timea sa na mňa pozrela ako na čudáka.
"Čo sa smeješ ako slniečko na hnoji?" spýtala sa.
"Ak je dôvod plakať, tak plač, ak je dôvod smiať, tak sa smej. " povedala som a odomkla skrinku.
"Wow, tebe sa asi dnes v noci prisnili partizáni čo? Že tak divne hovoríš?"
"Divné veci sa môžu stať normálnymi a normálne divnými. "
"Jana, tebe fakt haraší!!!" vyhŕkla Timea a vyvalila oči.
"Možno áno, a možno nie. " odvetila som a spolu sme sa vybrali do učebne chémie. Kráčali sme v tichom, no veselom rozhovore. Timea sa dozvedela všetko čo sa stalo pred školou a teraz bola ona tá, čo vyzerala ako magor. Oproti nám kráčala hviezda nášho ročníka a triedy. Nebol to nikto iný ako Jessica Mary Donek. Vlastne obyčajná Jana Mária Doneková, ale Jessica Mary Donek znie lepšie ako jej obyčajné meno. Bola to asi tá najväčšia harpia aká po týchto školských chodbách chodila. Na každom videla aj to čo tam vôbec nebolo. Všetci chalani ju chceli za frajerku, teda väčšinou to boli prváci a druháci. Tretiaci ju nezaujímali a štvrtiáci ju už omrzeli. Jej tatko bol mecenášom školy no aj tak chodila s nami do C- čky namiesto A- čky, kde chodili decká papalášov. Jessica Mary vždy pôsobila chladene, bezcitne a výstredne. Neváhala zdrapiť plochú prváčku zozadu za podprdu a zasičať do ucha "Vnútorná prázdnota. Tak na čo ju potom nosíš?"
Keď mňa a Timeu zbadala usmiala a ja som tušila, že sme v keli! Verte mi, koho si vzala do zubov Jessica Mary, ten z toho boja nevyšiel celý.
"Koho, že tu máme. Trapka a Trapoška ( Trapka=Timea, Trapoška = Ja) Kdeže ste sa to vybrali? "
"Na hodinu, tam kde by si mala ísť aj ty. "začala Timea. Jessica Mary si teatrálne pritisla ruku na hrudník a vyhlásila.
"To je pre mňa strata času . Ja preferujem ako sa to povie... Ou, už viem  prax. Čo sa asi naučím?  Nič čo by som nevedela. " jej oči sa zaborili do mňa.
"Tak čo, Trapoška. Už si schudla, že si obliekaš to čo ti nepadne?" zasmiala sa. Zabalila som sa do kardiganu a uhla očami.
"Čo sa deje?  Povedala som niečo zlé?  Chceš azda zavolať ocinkovi aby po teba prišiel?  Hup! Zabudla som. Nemôže po teba prísť, lebo zdochol. "  povedala to s takým posmeškom, že mi z toho prišlo zle. To som už fakt nevydržala. Do oči sa mi tlačilo asi milión sĺz, no ani jediné slovo na jazyk. Chcela som ju obísť a ísť do triedy, lenže ona ma zdrapla za rukáv.
"Kam si sa vybrala? Ešte som s tebou neskončila! "
"Ale ja s tebou áno! " povedala som a ostro jej pozrela do oči.
"Prosím? "
"Dobre si počula. " neviem odkiaľ sa vo mne našlo zrazu toľko odvahy. Jessica Mary ma pustila a ja som si mohla ísť v pokoji lízať rany, v ktorých sa tak rada rýpala a s pôžitkom do nich sypala soľ. 

Profesorka meškala a ja som už asi desiaty raz smekala nos. Bolelo to ani neviete ako.

Môj milovaný princ.

Ako je možné, že vo svete je toľko nenávisti?  Ako sa môžu ľudia, ktorý sa kedysi vrúcne milovali nenávidieť až tak, že si nedokážu prísť na meno? Nenávisť je niečo odporné, možno to najhnusnejšie, čo existuje. Môžme nenávidieť rodičov, niektorých ľudí, nejaké miesta či veci. No môže sa nenávidieť človek sám? 
Podľa mňa áno. Možno ťa to zarazí no nenávidím sa!  Áno, je to tak. Nenávidím sa! 
Za to kto som, ako vyzerám, čo mám v hlave. Vždy som chcela byť niekým iným. Mať sa ako v bavlnke. A bývať v najkrajšom dome v meste a nič neriešiť. Len si užívať. Byť niekým slávnym a zároveň mocným. Vari po tom netúži každý? Nenávidím sa za to, že pochádzam zo strednej vrstvy, z tej čo pracuje no aj tak je zbitá.
Nenávidím svoju postavu a to ako vyzerám! Vyskúšala som veľa diet a iných volovýn, a to len preto aby som sa podobala na niekoho zo sveta šoubiznis a všetko zbytočne. Nenávidím sa za to, že nemôžem vyzerať inak a tak som iným na posmech. Nenávidím to! Chceš vedieť srandu? Keď som mala pätnásť, pokúsila som sa zabiť. Na surovo som chcela spáchať samovraždu. Chcela som to mať rýchlo za sebou. Vtedy som prekonávala ťažké obdobie. Mama sa stále častejšie zdržiavala v práci dlhšie. Prešla som na strednú a stále vôbec mi chýbal oco. Nemal ma kto chrániť, bola som sama v tom obrovskom svete. Tlak posledných mesiacov bol na mňa taký veľký, že som to fakt nevydržala. A tak jeden večer som vliezla do kúpeľne, zo skrinky vytiahla starú otcovu žiletku, sadla si do vane a priložila ju na ľavé zápästie. Už som chcela potiahnuť, keď som začala premýšľať. Naozaj je to dobré riešenie?  Naozaj sa mojou smrťou všetko vyrieši?  Možno áno, a možno nie. A čo mama, nahnevala by sa za to na mňa?  A čo Timea a starí rodičia?  Ako by to niesli?  Už stratili syna a zaťa. Ak stratia aj mňa už im nezostane nikto. Ako som tak uvažovala o tom, či to urobiť, alebo nie mama sa vrátila domov. Našla ma vo vani a hneď mi vyčistila žalúdok. Uznávam bola som hlúpa a zaslúžila som si tú facku ktorú mi vlepila. Odvtedy, vždy keď som sa chcela zabiť, som si spomenula na ten večer, a hneď ma to prešlo.
Nenávidím sa pre reči mojich spolužiakov. Za to, že na ich ostré slová nedokážem odpovedať a brániť sa. Som taká omráčená ich jedom, že nevládzem ani otvoriť ústa. Ako dnes. Jedno dievča (nechcem byť konkrétna)  mala o mne zase reči. Jatrila staré rany o otcovej smrti aj o tom ako vyzerám. Skrátka tieto dve témy sú pre mňa najbolestivejšie, a ona o tom vie. A ja, namiesto toho aby som sa bránila som bola ticho. To ticho, ktoré je vo mne keď niekto na mňa zaútočí je otrasné. Prečo nemôžem byť tou, ktorá ostré slová na svoju osobu hneď vykryje ako útok. Namiesto toho ich pochovávam hlboko do seba a v nastraženej chvíli výbuchnú ako sopka. Nenávidím sa za to!
Nenávidím! Mám k sebe odpor!  Nemôžem sa pozrieť do zrkadla, som ako v začarovanom kruhy, z ktorého sa nedá vymotať. Som v tme. A najlepšie je, že ak sa odhodlám na niečo, tak to tak pokazím, že sa znenávidám znova. A takto stále dookola.
Prosím poraď mi, čo mám robiť.

S láskou
                      Tvoja princezná

PS: Ja naozaj nemám v láske samu seba.

Takže Ahojte.
V prvom rade by som Vám rada poďakovala za všetko, čo pre mňa robíte. Za Vašu podporu, hlasy aj komentáre. Možno sa Vám zdá, že v každom liste, časti je nálada hlavnej hrdinky iná. Je to preto, lebo sa tak jednak cítim ja a jednak som vám chcela predstaviť tak trochu pokryvený vnútorný svet.
No a po druhé dnes ma narodeniny pre mňa jeden výnimočný človek. Táto slečna má inšpirovala k osobnému príbehu Jany. Sama to nemá v živote ľahké a predsa to zvláda lepšie, ako akokoľvek hrdinka. Ona je hrdinkou v reálnom živote. Všetko čo na ňu padá sa snaží, nie skryť ale povedať tým správnym ľuďom. Táto slečna mi nie raz, ani dvakrát povedala, že jej tieto listy pomáhajú. A to bol aj môj zámer priniesť Vám niečo nové, čo Vás povzbudí k lepšiemu životu, k lepším zajtrajškom a čo Vám dá vnútornú silu. Aby ste ( aj ona) počuli vo svojom vnútri slová "Si nádherná, si statočná, nedaj sa zatvoriť, si víťaz a pre teba nikdy nie je neskoro. " A prajem si aby sa nám to aj plnilo. Nielen našim pričinením, ale aj s Božou pomocou.
Ocko nás má rád, dal nám dary, a je len na nás či ich využijeme.
Takže všetko najlepšie tejto osôbke menom Julka, aby si aj naďalej mala silu prekonávať prekážky a vyhrávať.

S uctivým pozdravom M. E. T.