Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

To je teda prúser!

"Tak, knihy poukladáme podľa autora. A označíme ich. Na budúci týždeň by mi mal prísť balík s novými knihami je ich asi desať. Náboženské romány, veci na rozjímanie a životopisy svätých." Bea mala elánu na rozdávanie. Spolu sme vybrali knihy z prvých piatych políc a ukladali ich na zem podľa priezviska autora. Onedlho bola celá podlaha zaplnená knižnými titulmi od autorov ktorých som poznala, ale aj tých ktorí boli pre mňa úplne neznámi. Následne sme uložili písmená A a B.
"Je to väčšia makačka ako som si myslela." povedala som a zotrela z tváre kvapky potu.
"Neboj sa to je len na začiatku, potom je to jedna úžasná vec. Najlepšie na tom je, že keď sa potrebuješ učiť je tu také ticho ako v kostole." zasmiala sa Bea a natiahla si stuhnuté nohy.
"Tak, kedy by mohla byť knižnica otvorená? Musíme sa totiž prispôsobiť tebe ako hlavnej a jedinej odsluhe."
Z vrecka som vytiahla mobil a pozrela sa kedy by mi to naozaj vyhovovalo.
"Čo takto vo štvrtok. Vtedy končím o jednej a autobusom by som tu bola už o pol druhej. "
" To znie fajn. Takže vo štvrtok od druhej do šiestej? "
" Súhlasím. " bola som rada, že konečne som našla niečo, čo ma skutočne naplní. Bea ma oboznámila s chodom. Ak niekto potreboval preukaz, tak vyplnil tlačivo a následne ho vytlačila. Knihy sa požičiavali na mesiac a dali sa dvakrát predĺžiť. Potom už nasledovala pokuta.
"Neboj sa, prvých pár týždňov ti pomôžem. Spolu s otcom Borisom sme sa dohodli, že knižnicu otvoríme tesne pred Vianocami. Všetko farníkom patrične oznámi a povie pravidlá." hlas mala vyrovnaný. Ja som si však tým nebola veľmi istá.
"Čo je s tebou?" spýtala sa a prisadla si na druhý tulivak.
" Ja ani neviem. Je to zodpovednosť a možno práve preto sa tak bojím. Niečo také som nikdy nerobila. Jediné knihy čo som čítala boli tie z naše rodinnej knižnice a zo školy. Aj keď povedzme si to otvorene výber bol otrasný."
"Ale Janka tu nejde o knihy, tu ide o teba. Neveríš si však?" prikývla som. Uznávam trafila klinec po hlavičke.
"Bojíš sa, že ak niečo nevijde tak to bude pohroma. Ak niekde zlyháš, že to bude koniec svet. Prosím ťa prestaň si všetko tak veľmi pri púšťať k srdcu, inak sa zblázniš. Viem ako ti je, aj ja som bola taká, teda až do chvíle keď som stretla Martina. To on mi ukázal, že každý problém sa dá riešiť, ale len s chladnou hlavou a nie všetko, čo ti ľudia povedia je aj pravda. Niekedy ťa chcú len potopiť, lebo neznesú pohľad na niekoho komu sa niečo darí. Proste obyčajná hlúpa ľudská závisť. "
" Ale tu neide o to. "
" Tak o čo teda? " oprela sa o stenu a zavrela oči.
"Myslíš si, že som dostatočne zodpovedná na takúto úlohu?"
"Jasne, ze áno."
"Včera si ma videla prvý krát, odkiaľ môžeš mať takú istotu?" neveriacky som sa na ňu pozrela. Bea si vzdychla a povedala "Viem o tebe od Chrisa. Vraj si veľmi milá a zodpovedná. A ja nemám dôvod mu neveriť. Chris ma na ľudí dobrý nos, a jeho úsudok si veľmi vážim. Zo začiatku je všetko veľmi náročné a ťažké. No od toho som tu ja, Chris, Miška a ostatní na to aby sme ti pomohli. "
" Čo ti o mne ešte natáčal Christian?" potrebovala som to vedieť.
" Vravel, že si veselá, aj keď sa mračíš, že vieš byť milá na tých správnych ľudí a že väčšieho knihomoľa ešte nevidel." usmiala sa.
"Naozaj? To povedal?"
"Tak ako ma počuješ. Ozaj čím si ho tak zaujala, že ťa nazval knihomoľom"
"Je to vlastne veľmi jednoduché, každú voľnú chvíľu mám v ruke knihu."

Nasledujúce dni boli jeden ako druhý. Škola, knižnica, stretko, úlohy. Škola, knižnica, úlohy. Úprimne povedané nevadilo mi to, bola som v jednom veľkom kolotoči, najkrajšie na tom však bolo, že ja a Christian sme sa stretávali častejšie ako len na školskej chodbe. Bolo to celkom pekné. On bol veľmi príjemný. Pri ňom som zabudla na všetko čo ma trápi, akoby bol môj princ so mnou. Áno, pohrával som sa s touto myšlienkou, či práve on nie je ten pán záhadný. Avšak neprichádzalo to do úvahy. No nie, Chris bol veselý a nie vždy sa vedel vyjadriť priamo. Narozdiel od môjho princa, ten vždy vedel čo povedať, respektíve napísať aby som sa cítila inak, lepšie. Okrem toho mal otrasný rukopis. Naozaj bolo to hrozné, mala som tu česť vidieť jeden z jeho zošitov. Konkrétne jednu jeho stranu. No aj napriek všetkému som nevedela koho z nich dvoch mám radšej. Priateľa z mäsa a kostí, či chalana, ktorý možno ani neexistuje a ja som niekomu na smiech? Občas ma napadla myšlienka, že je lepšie ľúbiť niekoho vymysleného ako reálneho. Vymyslený vám nikdy ne zlomí srdce. No vždy keď som bola v suteréne kostola prišiel ku mne a spolu sme debatovali, smiali sa až kým nebol čas aby som odišla na posledný autobus. Vtedy som si uvedomila v akej podivnej situácií sa nachádzam. Možno si poviete čo na to moja mama. Úprimne mama bola tiež v jednom kole, niekedy sme sa minuli vo dverách, inokedy sme si nechali odkazy v kuchyni na chladničke a niekedy poslali esemesky. Keď sme náhodou boli spolu všetko sme si rozprávali. Bolo to zvláštne, ale mama konečne pochopila moje nálady a ja som pochopila ju. Pochopila som, že nie všetko je pre mňa dobré a moja mama, chce pre mňa len to dobré. Dokonca schválila aj môj prechodný pobyt na fare. Odvtedy sme si obe mali čo povedať. Bolo to ako za starých čias a mne bolo zrazu doma oveľa lepšie ako kedykoľvek pred tým.
"Musíš ma zoznámiť so svojimi priateľmi, podľa tvojho opisu vyzerajú ako super mladý ľudia. Najmä ten Christian, určite je to gentleman."
"Mami!" takmer som sa zadusila dúšokom kamilkového čaju "odkiaľ máš to slovo, určite z tých tvojich kníh a vlastne čo to čítaš?" zložila som povinnú literatúru a pozrela na mamu, sediac v kreslá pri okne, zabalenú v sivej deke.
"Maliarov dcéra, od Julie Klarssen. Je to naozaj veľmi pekná a zaujímavá kniha. Tiež by si konečne mala začať čítať niečo iné, ako len fantazy a povinnú literatúru."
"Romantika? S tým na mňa nechoď."
"Ale prosím ťa, čo ak to práve teraz prežívaš a ani to nepoznáš. Čo ak si práve teraz zaľúbená až do uši?"
"No dovoľ a do koho asi! A naviac na takého fantazmagórie nemá čas."
Mama na mňa zagánila a hodila po mne vankúš. Našťastie som ho chytila. Ja? A zaľúbená? Nikdy! Alebo, možno trošku. Dobre trošku viac. Ale do koho vlastne?