Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Pokojne si poplač

Ticho. Tak strašné ticho vládlo v dome. Nechcela som sa pohnúť, nechcela som nikde odísť. Chcela som len cítiť jej vôňu a počuť jej hlas aj keď všade vládlo hrobové ticho. Sedela som v kúte izby, v jej obľúbenom kresle. Tisla som si kolená k sebe a zvierala prsty tak veľmi až boli biele. Nemohla som tomu uveriť, že prababka odišla na večnosť. Bol to tak veľký šok, že som ledva Alenke dokázala vysvetliť čo je vo veci. V tej chvíli sa slzy stratili, proste zmizli. Ostávali mi ešte dve vyučovacie hodiny, no ja som chcela byť sama. Po slovenčine som bežala nájsť triedneho. Keď som mu povedala čo sa stalo v tvári mal smútok a pochopenie. Opýtal sa ma, či som v poriadku a či predsa len nechcem ostať v škole.
"Chcem ísť domov." tak znela moja odpoveď. Pustil ma.

Do bytu som vletela ako vietor. Spod postele vytiahla veľkú cestovnú tašku a nahádzala do nej všetky veci, ktoré som potrebovala. Môj mozog asi šiel na nejakú automatickú funkciu, inak si neviem predstaviť ako by som sa dokázala tak rýchlo zbaliť a nezabudnúť na smútočné veci, pyžamo, pastu, čokoľvek. Do vaku som si napchala ešte nejaké učebnice spolu s notebookom a z pokladničky vytiahla dvadsať eur. Mala som 40 minút aby som sa dopravila na druhú stranu mesta na autobusovú stanicu a sadla na prestupový autobus k starkým. Necestovala som prvý krát, ale aj tak tam bola úzkosť, či všetko stihnem. Stihla som. V druhom autobuse som natrafila na Lauru, ktorá ma celú cestou držala za ruku a na záver pomohla s taškami. Odvtedy som sedela v tej jednej jedinej miestnosti a lúčila sa s ňou tak ako som vedela. Tichými piesňami, ktoré má naučila.

Nasledujúce dva dni som strávila ako v hmle. Neviem čo sa dialo, neviem kto sa ku mne prihováral, či som vôbec niečo jedla. Na tie dni nemám skoro žiadne spomienky. Jediná vec, ktorú som si vybavila bola veľká kytica bielych kvetov, ktoré mi niekto vtisol do ruky aby som ich dala k rakve. A potom pokyny. Polož, zober, dvihni, odnes, prines, zameť, umy, choď, obleč sa, pospi si. Doslova opustila som svoje telo a všetko čo ho zďaleka pripomínalo lebo som nechcela cítiť. Smrť som považovala za zradu, doslova. Už toho na mňa bolo tak veľa, že som prestala normálne a pokojne uvažovať. Proste a jednoducho nič. Chodila som ako mŕtvolka. Prečo ma to tak vzalo? Mala som s tým počítať, ňaňa na to mala vek a všetko vybavenie pre večnosť. Tak prečo sa cítim akoby ma rozložili na molekuly? Aj napriek tomu všetkému som chodila do školy. Chodila som autobusom spolu s Laurou jej mladším bratom a ďalšími mladým ktorých som poznala zo svojho detstva. V deň pohrebu som však ostala doma. To je vec, ktorú si ešte pamätám. Deň a dej pohrebu. Pršalo a vial studený vietor. Sedela som v druhom rade a pozerala na dedkove zvesené ramená. Pochovával mamu. Boli to strašné a divné slová. Ak by som ich uvidela napísané na papieri alebo ich vtedy v dusnom vzduchu vyslovila, možno by boli skutočnými. Aj napriek tomu, že sa zišla celá rodina bolo medzi nimi cítiť akési napätie. Mama bola až nezvyčajne tichá a nebola práve najlepšou spoločníčkou. Potom tu však bola ešte Laura, ktorá bola ako môj tieň. Keď sme vyšli z Domu smútku niesla som v rukách niekoľko vencov. V sekunde sa pri mne objavila Laura, jej sestra Katka a budúca švagriná Denisa, ktoré tie ohavné umelosti odo mňa vzali aby som mala ruky voľné. Za jednu ma viedla Laura za druhú Katka. Pripadala som si ako malé dieťa, ktoré nechce ísť domov a preto ho jeho sestry za trest ťahajú. Laura bola, je a bude tá priateľka, ktorá bude vedieť o mne všetko aj keď budem stará, lebo budeme stále priateľky. Nebolo to len dievča z videnia, ktoré po lete prestane existovať, nebola to len ďalšia kamarátka v zozname priateľov na Facebooku, bola tu pri mne fyzicky. Duchom plne prítomná. O tom, že zomrela ňaňa som nikde ďalej nerozprávala. Nechcela som Chrisovi, Miške, Mišovi alebo komukoľvek ďalšiemu pridávať starosti. Možno preto, že som si tento kalich smútku chcela dopiť sama. Nie, nechcela som si ho vychutnávať ako ňaňin mätový čaj, len......len som ho chcela mať čím skôr v sebe aby som naň zabudla a pohla sa ďalej. Ale trpkosť smútku posledných dní bola tak strašne horká a nefér voči všetkým, že v ústach som pocítila jej chuť. Nad našimi hlavami viselo olovené nebo asi aj ono chcelo prispieť svojou dávkou smútku do tohto zhromaždenia, ktoré miestami plakalo, nevysvetliteľne kvílilo a miestami bolo vďačné, že tohto človeka vo svojom živote malo. To som bola ja. Bola som Bohu vďačná za jej život, múdrosť, trpezlivosť jej piesne. Ale nekvílila som, neplakala. Nie, že by vo mne nebol smútok, len...len som vedela, že môj smútok by mala nahradiť radosť. Pomaly v zástupe známych i neznámych tvári sme sa dostali nad otvorenú hrobku v ktorej už ležal môj pradedo. Po tele mi prešli zimomriavky, niekto zakvílil akoby to mal v pláne alebo bol na to profesionálne trénovaný. Ale prečo? Načo sa chce hrať? Nikdy by sme nemali hrad divadlo, nie len sami pred sebou, ale najmä pred Bohom. Kňaz formuloval posledné modlitby a keď začali rakvu spúšťať dole nebo sa roztrhlo a začalo pršať. Najprv len po kvapkách no potom sa ľadové ihličky začali sypať ako múka do cesta. Zavrela som oči a dievčatám stlačila dlane. Niekoľko ľudí sa rozutekalo dole strmým svahom aby sa ochránili asi to boli tí čo tak veľmi kvílili. Rakvu so ňaňou pomaly spúšťali dole, počula som ako rakva udiera do betónu, ako sa muži radia, ako mama hovorí aby sa vence položili na vedľajšie hroby. Aj napriek týmto zvukom a slovám, aj napriek bodavým ihlám dažďa a vetru, čo sa mi hral so sukňou som vedela, že niekto sa díva. Iste mohol to byť ktokoľvek, pretože som vyzerala ako blázon, čo si užíva ten divný okamih. Ale kto by si už len vychutnával pohreb? No v tom hlučom a chladnom vesmíre, kedy bol zázrak, že som sa vôbec nadýchla, som pocítila malý lúč slnka. Niečo mi hovorilo, že ňaňa prišla na miesto a odteraz mi bude držať palce, aby som svoje ďalšie dni nepremárnila. Keď som otvorila oči. Videla som dedka s babkou, mamu, jej strýkov a tety ako na seba zúrivo pozerajú a ich tiché no ostré slová sú ako vypovedanie vojny. A potom prišiel okamih kedy som si uvedomila, že napriek tomu, že prší na mňa už nepadla žiadna ďalšia kvapka.