Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Na pospas zlu

V suteréne kostola bolo chladno. Aj napriek tomu, že asi tridsať členov spoločenstva Armáda Kráľa sedelo rôzne na zemi a tulivakoch. Sivú deku som si viac pritiahla k sebe a snažila sa dávať pozor na slová otca Borisa.
"Takže decká, v prvom rade by som sa vám chcel poďakovať za úžasnú akciu, ktorú sme zorganizovali a uskutočnili pre deti z deckého domova. Mal som veľmi pozitívnu spätnú väzbu, decká sa vyšantili, zabavili a čo je hlavné vedeli, že na ne niekto myslí." sklonila som hlavu a sama pre seba sa usmiala. Prvý krát vo svojom živote som mala možnosť vykonávať niečo, čo zmenilo môj pohľad na svet. Keď sme prišli do detského domova jeho miestami pochmúrne miesta mi naháňali strach, no všetko sa zmenilo vo chvíli, keď sme spolu s úsmevom nabehli do veľkej spoločenskej miestnosti plnej detí. Úprimne zo začiatku som mala hrozný strach, no potom začal Christian robiť hlúposť a všetci sme sa smiali.
"Tak teraz by som vás rád poprosil o vaše dojmy, čo sa vám páčilo a čo zasa nie, aby sme vedeli čo zlepšiť a v čom byť ešte lepší. Tak začneme čo tak náš Mikuláš." Mišo vystrúhal grimasu typu I'm boss a všetci sme sa začali smiať.
"Mne sa strašne páčila energia tých detí, ony fú ha , no poviem takto duracelky sú nič oproti nim. Veľkú radosť mi urobilo to, že keď som vošiel do miestnosti všetci, fakt všetci stíchli a pozerali na mňa, že čo sa bude robiť. Najviac ma dorazili tí najmenší. Najprv boli vydesení no potom to bolo okej."
" A čuduješ sa, že boli vydesení? Veď teba sa deti boja aj keď nemáš na sebe masku príšerka. "doberala si ho Miša. Mišo sa jej doplatil tak, že ju poriadnom šťuchancom do rebier zhodil z tulivaku na zem. Začala som sa chichotať.
" Janka, môžeš pokračovať. " vyzval ma otec Boris.
" Najviac som si vychutnala tú spontánnosť detí a potom aj zábavu. Keď sme pre nich robili tie hry, nemohla som sa prestať smiať. Chris vždy niečo povedal a ja som sa len snažila dať všetko tak ako som si to pamätala." znova som sa smiala, áno bola to radosť čo so mnou v tej chvíli držala krok, ani nechápem ako, ale odkedy sme navštívili deti bola som samá radosť a smiech. Čistá radosť z božieho diela vo mne ostala aj naďalej.
" A môžem ja za to, že som taký vtipný? "spýtal sa Christian a ešte viac sa vystrel, dovtedy vyzeral akoby prehltol pravítko a teraz? No povedzme, že prehltol meč.
" Samozrejme, že nie" mávla som rukou a pokračovala ďalej. "Najviac sa mi páčilo to ako sa ku mne hneď nahrnuli deti. To som naozaj nečakala. Jediný, koho si z celého tohto húfu malých tvaričiek a ručičiek pamätám je Minonette [miňonet], ale všetci ju volali Miňonka." otec Boris vyprskol do smiechu.
"Prepáč, mám strašne rád miňonky, ale ju by som nejedol." vlastne mal aj pravdu, (nie nebavíme sa o kanibalizme) Minonette mala husté čierne vlasy a bola mulatka. Mama Slovenka otec Francúz. Mama jej zomrela a otec sa o ňu odmietol starať a tak sa neviem akým spôsobom dostala na Slovensko. Bolo mi jej nesmierne ľúto, no ona si z toho zjavne ťažkú hlavu nerobila. Bola proste sama sebou, prežívala chvíľu tu a teraz.
"A taktiež ma dojalo to ako nás všetkých tesne pred odchodom vyobijmali, bolo to nesmierne milé a spontánne. A vtedy som poslala do neba modlitbu 'Pane, chráň tieto deti, nech sú tvojimi nebeskými deťmi' Ale..."dramatická pauza" ešte stále nie je koniec. Nikdy, naozaj nikdy nezabudnem ako ste sa rozhodli tancovať so všetkými dievčatami, ktoré k vám pribehli. Otec Boris palec hore ste super, nie len ako kňaz, ale aj ako tanečník. " nasledoval potlesk, piskot a všeobecné nadšenie. Myslím, že som otca Borisa dostala do pomykova. Naozaj chudák sa začal červenať.
" Ďakujem Janka vďaka tebe sa cítim ako pubertiak. A to je fajn, lebo pri vás vždy omladmem."
"Aleee, veď nie ste až taký starý." povedal ktosi.
"Vek je iba číslo" ozvala sa Bea.
"Áno, preto sme väčšina na úrovni batoľaťa. No nevadí, hlavne je, že sme sa super zabavili a zistili, že otec Boris vie aj tancovať." znova potlesk, boli sme ako šialení.
" Dobre, dobre upokojte sa nie, že nám zbúrate celý chrám aj s farou. Janka a Miška, prosím vás urobte nám čaj, aby sme tu úplne nezmrzli." prehodil otec Boris. Ťažkopádne som sa postavila a nasledovala Mišku do malej kuchynky, pokiaľ ona dávala zovrieť vodu ja som pripravila šálky, pre istotu som zabehla do knižnice a spočítala koľko nás je. Zhodou okolností práve rozprával svoje zážitky Christian.
"Decká boli úžasné, som rád, že sa vo veľkom zapájali do súťaží. Podľa mňa tých súťaží malo byť viac, ale nevadí poučili sme sa a už vieme čo máme urobiť na budúci rok. Ostal som prekvapený z toho, keď Mišo dal deckám balíčky všetci sa do nich pustili ako kobylky. Niekedy som sa bál, že im budeme musieť vyťahovať obaly z krku ale našťastie nič také sa nekonalo." pozrela som ma neho s úsmevom. Prečo mi tento chalan nedá spávať? Teda nie tak doslova ale dosť často na to aby som sa začala zamýšľať nad tým, či som sa naozaj do neho nezaľúbila. Raz v noci sa mi snívalo, že sme boli na nádhernej lúke a on na mňa mával aby som k nemu prišla. Dokonca ku mne vystrel ruku a ja som sa jej chytala a zrazu sme neboli tínedžermi, boli sme dospelí. Stále som sa na neho dívala, asi to vycítil lebo sa obzrel. 'Okej, dosť bolo snívania, čaká nás realita, a to poriadne tvrdá.'