1.

126 3 0
                                    

Zhodou okolností, nevedela Natalie Eddinsonová o Rogerovi Harrisovi nič, len to, ako sa volá.

Musí byť bohatý, uvažovala, keď si prezerala halu, v ktorej sedela a ktorá prezrádzala, že rodina Harrisovcov je nesmierne zámožná.

Priestranná, reprezentačná hala sa otvárala do rozľahlej, symetricky usporiadanej obývacej izby, zariadenej
v svetložltých a zlatistých odtieňoch. Zo stropu visel veľký krištáľový luster. Za halou sa vinulo schodisko.

Natalie si prezerala  masívne vyrezávané dubové vchodové dvere.Také kľučky ešte nevidela. Boli určite dielom umeleckého rezbára.

Natalie uvažovala, koľko môžu také kľučky stáť a koľko asi stojí taká nádherná lavica, kde práve sedí. Lavica, potiahnutá drahým hnedým zamatom , svedčila o okázalosti, ktorú si môžu dovoliť iba velkí boháči.

V hale sa snúbilo bohatstvo s umením. Všetko dokonale zapadalo, až na Natalie Eddinsonovú.

Príťažlivé dievča malo broskyňovú pleť a rozstrapatené hnedé vlasy, ktoré pôsobili sviežim dojmom. Tvár mala súmernú,  rovný nos s výraznými nozdrami , pekne krojené pery, modré oči a pravidelne tvarované obočie.

Len jej šaty z  lacného obchodu sa sem nehodili. Šedý sveter a voľné dlhé nohavice čiernej farby si pamätali aj lepšie časy.  Čierne topánky z umelej kože s plným podpätkom boli  pri prstoch zodraté.

Vďaka svojmu zdravému sviežemu vzhľadu Natalie nepôsobila zlým dojmom. Správala sa hrdo. Ale čím dlhšie tam sedela, tým väčšmi sa z nej vytrácalo sebavedomie.

Odovzdane vzdychla a oprela si hlavu o stenu. Premýšľala,či by l'udia ako Harrisovci nenamietali, keby vedeli, že si oprela hlavu o ich elegantné steny. No a čo, pomyslela si a ani sa nepohla.

Privrela oči a pokúšala sa nevnímať všadeprítomnú eleganciu, ale ignorovať nahnevané hlasy z pracovne nedokázala.

Po surovom obviňujúcom výkriku jej otca nasledovala rezervovaná, no nahnevaná odpoveď pána Harrisa.

Čo tu ešte robím? Čudovala sa sama sebe. Poznala však odpoveď. Na krku ešte stále cítila tlak otcových prstov.

Taktiež musela brať ohľad na svoju matku. Aj ona bola v pracovni s nešťastnými Harrisovcami, ktorí za nič nemôžu a musia počúvať takého šialenca, ako je jej otec. Natalie nechcela, aby to došlo tak ďaleko.

Nikdy nezabudne, akí boli Harrisovci šokovaní, keď jej otec vtrhol k nim do domu a bezočivými urážkami narušil ich večernú pohodu.

Najprv zdvorilo navrhli, aby si sadli do pracovne a celú záležitosť vyriešili pokojne.

Keď však Greg Eddinson ukázal na lavičku a okríkol dcéru:

„Sadni si a čuš a ani sa nepohni, lebo schytáš," ihneď pochopili, s kým majú dočinenia. Nie, na takéto scény Harrisovci zvyknutí neboli.

V tom sa otvorili vchodové dvere. Prenikol cez ne závan jesenného vzduchu.Vošiel do nich muž, ktorého oblečenie vyzeralo, akoby ho navrhol dizajnér, aby ladilo s halou.

Dokonale vyhladené béžové nohavice presne dosadali na mokasíny z jemnej hnedej kože. Športové sako pastelovej hrdzavej farby  mu priliehalo na plecia ako jemný karamel na zmrzlinu. Pod tým mal sveter z ovčej vlny, trochu jemnejšieho hrdzavého odtieňa. Biely golier košele mu odhaľoval hnedú opálenú pokožku, pravdepodobne ešte z leta. Vlasy sa mu leskli tmavočiernym odtieňom.

Vstúpil do haly ako vánok, pohvizdoval si a neuvedomoval si Natalieinu prítomnosť.

Opierala sa o stenu pri schodisku a využívala svojupolohu v úkryte. Sledovala, ako pristúpil k stolu s ozdobnými nohami, kde si prezeral dennú poštu a pri tom si potichu pískal.

V zrkadle zazrela jeho klasicky peknú tvár, modré oči,  rovný nos, pretiahnuté lícne kosti a pravidelne klenuté obočie. Mal také bezchybné a súmerné črty tváre, že by sa z nej mohol urobiť odliatok do bronzu.

A ústa, ach, tie boli skutočne dokonalé, živé, priveľmi výrazné.

Neuvedomoval si jej prítomnosť. Zhodil zo seba módne športové sako, nedbalo ho chytil do ruky a ponáhľal sa hore schodmi, pričom bral dva odrazu.

Natalie sa ani nepohla. Strhla sa, keď sa dvere pracovne prudko rozleteli a pán Harris zastal pred knižnicou.

Jeho rovnako modré oči, skryté pod huňatým obočím, mali hrozivý výraz, sotva zadržiaval hnev. Dievčaťu na lavičke nevenoval ani pohľad.

"Roger!" Prísny hlas zastavil mladého muža na schodoch.

,,Otec?"Bol to hlas, ktorý si Natalie pamätala.

,,Myslím, že by bolo lepšie, keby si prišiel do pracovne."

Pán Harris nechal otvorené dvere a pozoroval ho.

Za iných okolností by Natalie možno Rogera Harrisa ľutovala.

Prestal si pohvizdovať. Bolo počuť už iba tlmené kroky, ako zostupoval po schodoch.

Obidvoma rukami stískala kabelku, nechcela podľahnúť panike, ktorá sa jej zmocňovala. Len nech ma nevidí,pomyslela si. Keby prešiel popri mne a nezbadal ma! Zdravý rozum jej však hovoril, že aj tak mu nemôže uniknúť. Skôr či neskôr zbadá, že je tu.

Opäť sa zjavil pri hlavnom stĺpe zábradlia točitých schodov, znova si obliekol športové sako, čo ešte väčšmi naznačovalo jeho vzťah k otcovi.

Srdce jej prudko bilo a zatajila dych. Cítila, ako jej horí tvár.

Pristúpil k zrkadlu, upravil si golier a vlasy. Natalie na malú chvíľu pripadal zraniteľný, keď ho takto videla. Ešte stále si neuvedomoval jej prítomnosť, ani to, čo ho očakáva v pracovni.

Napadlo jej však, že je nielen bohatý, ale aj nemorálny, preto si zaslúži, čo ho čaká.

Potom sa pohol a odrazu ju zbadal v zrkadle. V očiach mal výraz prekvapenia. Hned' sa k nej obrátil tvárou.

„Ale, ahoj," pozdravil ju.
,,Nevidel som ťa, keď sa tam skrývaš."

Náhle si uvedomila, ako jej mocne tlčie srdce. Silou vôle si udržala pokojný výraz, kývla mu s doširoka roztvorenými očami.

„Prepáčte," dodal zdvorilo, ale neosobne, akoby hovoril s klientom svojho otca. Potom vošiel do pracovne.

Z vnútra sa ozval otcov príkaz:

„Zavri dvere, Roger!"

Nepamätá sa na mňa, pomyslela si Natalie. Keď to pripustila, zrazu jej bolo neudržateľne do plaču.

Spoza dverí pracovne sa ozval podráždený hlas Rogera Harrisa.

„Kto?"

Nepamätá sa na mňa, pomyslela si znova. Zmierovala sa s touto skutočnosťou, vystrela chrbát a povedala si, že jej na tom nezáleží.

Dvere pracovne sa prudko roztvorili.

Keď na ňu Roger Harris pozrel takisto ako predtým jeho otec, tvárila sa, že je vyrovnaná a ľahostajná.
Mala pocit, že ju prebodáva očami. Boli modré, po otcovi.

Jeho zamračený pohľad prezrádzal, že z toho, čo si vypočul, neverí ani slovo.

S uspokojením si všimla, že uhladené vlasy má rozstrapatené. Veľký golier športového saka si posunul dozadu, rukami si podoprel boky a vyzývavo a nahnevane sa na ňu pozrel. Premeriaval si ju od hlavy po päty. Dobre si všimol jej ľahostajný výzor.

Urážlivý pohľad vnímala ako facku a oplatila mu ju tým, že sústredene skúmala jeho plnú spodnú peru, ktorú si tak dobre pamätala.

Uvažovala o ich krátkom vzťahu a o čase, ktorý odvtedy uplynul. 

Oddelené postele (Dokončené)Where stories live. Discover now