Oddelené postele (Dokončené)

40.

Roger po odchode z bytu pri jazere jazdil celé hodiny bezcieľne po meste.

Smeroval do centra Chicaga, obišiel okolo jazera, potom šiel po Lake Street smerom na východ, prešiel popri štvrti Lake Hennepin , prechádzal ďalej na východ, kde sa zapadnuté kiná striedali s ešte zapadnutejšími obchodmi so zánovným nábytkom.

Zabočil na juh, prešiel na ulicu, ktorá pretínala Bloomington na dve časti, a zasa zabočil na západ.

Vysvietený mrakodrap Radisson South, ktorý sa týčil do výšky dvadsiatich dvoch poschodí, rozjasnil nočnú oblohu, keď zabočil na Belt Line a podvedome mieril do Golden Valley.

Mimovoľne zišiel na Golden Valley Road a preplietal sa ulicami, ktorými kedysi chodieval domov, prešiel okolo Byerlyho supermarketu, kde po prvý raz s Natalie nakupovali.

Zatiahol na parkovisko k ich rodinnému domu, motor nechal bežať naprázdno, mal zažaté iba parkovačky.

Pozrel na posuvné sklené dvere, svietili cez ne farebné svetlá vianočného stromčeka a vrhali tiene na zasneženú terasu. Svetlá náhle zablikali a odrazu bola v okne tma. Potom zaradil rýchlosť a odišiel smerom k hotelu.

-
Keď sa Roger zjavil vo dverách pracovne, Carlisle zdvihol hlavu a usiloval sa nedať najavo prekvapenie, ale nepodarilo sa mu to. Vstával z kresla, potom si však znovu sadol za stôl so skrývanou nádejou v tvári.

„Ahoj, otec."

„Servus, Roger. Už dávno sme ťa nevideli."

„Mhm, ale nehovor zatiaľ mame, že som tu. Najprv sa chcem porozprávať s tebou."

„Samozrejme, poď ďalej, poď."

Carlisle si zložil z nosa okuliare na čítanie v striebornom ráme a položil ich na stôl.

„Máš nové okuliare."

„Nie, mám ich už niekoľko mesiacov, ale stále si na ne nemôžem zvyknúť."

Obaja sa zahľadeli na okuliare. V miestnosti vládlo ticho.
Postarší muž odrazu vstal, akoby si práve na niečo spomenul.

„Dáš si koňak?"

„Nie, ďakujem, ja..."

„Tak teda škótsku?" spýtal sa nedočkavo Carlisle. „Alebo máš chuť na biele? To máš najradšej."

„Prosím ťa, otec. Obaja dobre vieme, že biele víno nič nevyrieši."

Carlisle si zasa sadol. V kozube zasyčalo horiace poleno a vyšľahli z neho modré ohnivé jazyky. Roger si vzdychol a ako sa mu to v poslednom čase stávalo, nevedel, kde začať.

Sedel na kraji koženej pohovky a hánkami si pretrel oči.

„Čo sa to, došľaka, porobilo, že to začalo ísť dolu vodou?"povedal napokon.

Povedal to potichu, s úzkosťou a bolesťou v hlase.

„Nič, čo by sa nedalo napraviť," odvetil otec.

Obom im konečne spadol kameň zo srdca, priam bolo počuť, ako buchol, keď na seba pozreli.

-
Telefón zvonil už piaty raz a Roger strácal nádej. Odtiahol si slúchadlo od ucha, hlavou sa oprel o čelo postele a zavrel oči.

Vonku na diaľnici hučala premávka. Obzeral si natiahnuté nohy, otvorené kufre na zemi, vzdychol si a už chcel zložiť, keď sa ozvala Natalie.

Stála v tmavej spálni a kvapkala z nej voda, so slúchadlom v ruke sa pokúšala omotať okolo tela uterák.