Oddelené postele (Dokončené)

42.

„Zazvoňme," súhlasila.

Rose otvárala dvere vraviac: „Kedy sa už konečne..." nedopovedala a útlymi prstami si zakryla ústa.

„Nájde sa tu miesto ešte pre troch?"

Rose sa hodnú chvíľu ani nepohla. Zažiarili jej oči, keď zbadala usmiatu Natalie, zavesenú do Rogera, a na druhej ruke mu zazrela uvelebenú Mandy.

„Rose" povedala Natalie potichu.

Odrazu sa staršia žena v svetložltých šatách pohla a hneď ich chcela zahrnúť svojou láskou, no všetko naraz sa zvládnuť nedalo, slzy sa jej perlili v očiach a už-už sa začali kotúľať.

Čo skôr, má sa s nimi zvítať, zavolať Carlisla, vziať Mandy a vyzliecť jej kombinézu, či pobozkať Rogera a Natalie.

Carlisle bol rozrušený ako Rose keď zbadal, kto k nim prišiel.

Klopkanie paličky im oznamovalo, že z obývačky prichádza stará mama Harrisová.

Zvysoka si premerala zhromaždenie vo vstupnej hale a len tak do pléna zahlásila: „Najvyšší čas, konečne tu niekto dostal rozum," a za zvuku paličky odpochodovala späť do obývačky, kde si naliala za pohárik vaječného koňaku, pridala si doň malý kalíštek rumu a zamrmlala: „Ach, došľaka, a prečo nie," a spokojne sa usmievajúc, si doliala ešte trochu rumu.

A zasa bolo všade imelo. Natalie sa mu ani nevyhýbala, no ani ho nevyhľadávala, nevšímala si ho, lenže v skutočnosti
to ani nešlo, pretože zakaždým, keď zdvihla zrak, videla, že ju Roger z druhého konca miestnosti hľadá očami. A vôbec nemuseli zablúdiť hore, aby jej pripomenuli imelo.

Celý večer mala pocit, že má jednu vetvičku vo vlasoch, také veľavravné boli ich vzájomné pohľady. Zvláštne, že Roger nie je pri nej a pozerá na ňu z opačného konca izby.

Občas sa počas rozhovoru otočila, aj tak sa vôbec nevedela sústrediť, cítila na chrbte jeho pohľad. Ona prvá vždy odvrátila zrak.

Švédske stoly sa prehýbali pod jedlom, hemžili sa pri nich hostia, odrazu stáli vedľa seba.

„Dobre sa bavíš?" spýtal sa.

„Výborne. A ty?"

Najprv jej chcel povedať pravdu, že vôbec nie, ale rozmyslel si to: „Aj ja."

„Nemáš chuť si niečo zjesť?"

Pozrel na svoj tanier, uvedomil si, že už skoro prešiel stoly a tanier má stále prázdny. Zabodla vidličku do mäsovej
guľky vo vínovej omáčke a položila mu ju na tanier.

„Malé občerstvenie," povedala vecne a ani naňho nepozre la. Nahol sa k ďalšej mise. Pozrel na ten opustený kúsok mäsa na svojom tanieri a usmial sa. Vedela práve tak dobre ako on, aké občerstvenie dnes potrebuje.

Mandy začala hneď protestovať, nepáčilo sa jej v cudzej izbe, v cudzej postieľke a navyše samej. Natalie si vzdychla a išla za ňou do izby. Len čo ju dcéra zbadala, prestala plakať.

„Mandy, mamička je stále tu, pri tebe. Si unavená, zlato moje, ľažkaj si pekne."

Uložila Mandy, zakryla ju a ešte nestihla dôjsť ku dverám, keď Mandy vstala, držala sa postieľky a žalostne plakala.

„Hanbi sa, chrobáčik," povedala Natalie, ale zľutovala sa nad ňou a vzala ju na ruky, ,,starej mame bude smutno, že tu nechceš byť, len pre teba zariadila takú krásnu izbičku."

Bola naozaj pekná. Mala pôvab, ktorý Rose zanechala na všetkom, čoho sa dotkla jej ruka: bavlnené kockované nášivky v pastelovej modrej, žltej a ružovej farbe boli šikovne aplikované na záclonách a závesoch, prešívanej deke a rozkošnej čalúnenej detskej hojdacej stoličke.