Oddelené postele (Dokončené)

33.

Uprostred noci zdráhavo zobudila Natalie spiaceho Rogera.

„Čo je?" rozospatý sa oprel o lakeť.

„Mám bolesti. V desaťminútových intervaloch."

Odhodil prikrývky, posadil sa na sedačke, našmátral v tme jej ruku a stiahol ju k sebe.

„Sem si sadni." Rýchlo, i keď nešikovne vstala.

„Lekár mi kázal chodiť."

„Lekár? Ty si už volala lekára?"

„Už dávnejšie."

„A prečo si ma nezobudila?"

„Ja..." ale nevedela prečo.

„Ty tu už neviem ako dlho potme chodíš?"

„Roger musíš ma odviezť do nemocnice, ale nemusíš tam so mnou zostať. Odviezla by som sa aj sama, ale lekár mi to zakázal."

Jej slová ho najprv urazili, potom nazlostili.

„Nemôžeš ma z toho vynechať, Natalie, som predsa otec toho dieťaťa."

Na jeho prekvapenie odvetila: „Myslím, že nemá zmysel, aby sme sa teraz hádali. Keď tam prídeme, urob, ako myslíš."

Na pôrodníckom oddelení ich prijala mladá sestrička s menovkou Caroline Moorová.

Sestrička sa ani trochu nečudovala, že prišiel i Roger. Požiadala ho, aby si sadol vo vysvietenej miestnosti, v ktorej bola iba prázdna posteľ.

Keď sa Natalie vrátila, len čo jej urobili krvné skúšky kvôli krvnej skupine, nastali kontrakcie a Caroline Moorová jej upokojujúcim hlasom hovorila, čo má robiť, ako správne dýchať a ako čo najviac oddychovať.

Keď kontrakcie prešli, obrátila sa ku Rogerovi:
„Vy jej budete pripomínať, aby oddychovala a správne dýchala. Môžete jej veľmi pomôcť."

Roger radšej nič nevysvetľoval, počúval jej pokyny, a keď sestrička odišla, zostal s Natalie, držal za ruku, pripomínal jej, aby dýchala rýchlo a nie zhlboka, sledoval čas a dĺžku jednotlivých kontrakcií.

Onedlho sa sestrička s príjemným hlasom vrátila a upokojujúco oslovila Natalie.

„Pozrieme sa, koľko to ešte po trvá. Uvoľnite sa a povedzte mi, keby sa počas vyšetrenia začali kontrakcie."

Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, že Roger nemal čas na rozpaky a nestihol sa ani elegantne stiahnuť. Ani ho nik nepožiadal, aby odišiel, hoci si myslel, že sa to každú chvíľu stane.

Namiesto toho tam stál z opačnej strany postele a držal Natalie za ruku, kým vyšetrili, na koľko prstov je otvorená.

Bol prekvapený, že mu je príjemné, ako prirodzene ho zapojili.

Keď sestrička skončila, ponaprávala Natalie šaty, sadla sa na kraj postele a zľahka prešla rukou po širokom bruchu.

„Začínajú sa ďalšie kontrakcie, Natalie. Teraz sa uvoľnite a rátajte jeden, dva, tri..."

Natalie sa zakvačila do Rogerovej ruky.

Pod pazuchami ho zalial pot, zatiaľ čo Natalie stekali
po spánkoch do vlasov priam potôčiky potu.

Ležala so zavretými očami, tuho stískajúc pery. Uvedomil si, načo tu je.

„Otvor ústa, Natalie," nežne jej pripomenul. „Dýchaj, dýchaj, krátko a rýchlo."

Napriek bolestiam bola Natalie šťastná, že Roger je pri nej.
Jeho hlas ju upokojil vždy, keď sa najväčšmi bála.

Len čo bolesti prešli, otvorila oči a spýtala sa sestričky: „Ako ste vedeli, že sa to začne?"