Oddelené postele (Dokončené)

39.

Natalie sa zasa ocitla v tom horkasto sladkastom stave, v ktorom už raz bola a z ktorého sa už raz dostala, keď ju Roger opustil.

Znovu trpela a snívala, zistila, že jej často zastali ruky,
zatúlali sa jej myšlienky a dívala sa oknom kdesi do diaľky na zasnežené mesto, tam, kde by asi mohol byť Roger.

Ten Roger, ktorého chce iba pod jedinou podmienkou, a preto asi sníva celkom zbytočne.

Duševná rovnováha, ktorú jej poskytla láska k Mandy, sa kamsi stratila.

Uprostred najbežnejších činností ju prepadla prázdnota: pri štúdiu, keď skladala bielizeň, keď prechádzala areálom univerzity, keď kúpala Mandy alebo šoférovala auto.

Ustavične sa jej pred očami zjavoval Roger. Jeho neprítomnosť ju zasa pripravila o radosť a život jej pripadal temný a monotónny, občas sa jej tisli do očí aj slzy. A ako všetci láskou sklamaní, i ona ho všade videla, ale bola to iba ilúzia.

Pripomínalo jej ho tisíce vecí - čierne vlasy akéhosi neznámeho muža na ulici, strih športového kabáta na neznámom pánskom pleci, tón niečieho smiechu, spôsob, ako si niektorí muži preložili nohu cez nohu, vopchali ruky do vrecák, alebo naprávali kravatu.

Keď jeden z jej profesorov zanietene prednášal, mal vo zvyku stáť ako Roger s rukami založenými za chrbtom, cez ktoré mal vzadu prehodené sako, stál rozkročený a díval sa do zeme.

Jeho telo rozprávalo podobným jazykom ako Rogerov a Natalie začínala byť tým mužom priam posadnutá. Bolo jej z toho nanič, že city, ktoré patrili Rogerovi prenáša na celkom cudzieho človeka.

Zakaždým keď si profesor Norman takto zastal pred študentmi v posluchárni, Natalie sa rozbúchalo srdce.

Už rátala, koľko dní zostáva do vianočných prázdnin, aby sa nemusela dívať na profesora Normana a bojovať proti jeho podobe s Rogerom.

Lenže Vianoce v nej opäť vyvolali horkasto sladkasté spomienky na minulý rok.

Usilovala sa ich zahnať, zavolala preto tetu Ellu a narafıčila to tak, aby ju i s Marthou pozvala na prvý vianočný sviatok k nim.

A hoci si všetko pekne naplánovala, veľmi jej to nepomohlo, lebo vždy, keď zažala na svojom malom vianočnom stromčeku svetlá, musela sa brániť milým a pekným spomienkam na minuloročné Vianoce u
Rose a Carlisla.

Vtedy zvyčajne zaborila ruky hlboko do vrecák džínsov, zastala pred posuvnými sklenými dverami a dívala sa na zasnežený svet vonku a spomínala a spomínala.

Spomínala na ten ich vysvietený zázračný dom, kde bolo cítiť lásku, počuť hudbu a kde sa zišla celá rodina.
Rodina.

Božemôj, rodina. Takmer celý život boli korene Natalieninho nešťastia práve v rodine. Pozrela na Mandy a zaliali ju slzy, pretože toto dieťa nikdy nebude poznať bezpečie, aké môže človeku poskytnúť rodina, aj keď dcérku zahrnie všetkou svojou láskou.

Fantazírovala, že sa Roger opäť raz zjaví vo dverách, ale tentoraz to bude všetko celkom iné. Tentoraz jej povie, že ju ľúbi, ju a len a len ju, a potom spolu zababušia Mandy do krásnej modrej zimnej kombinézy a keď pôjdu spolu všetci traja do toho veľkého domu, bude to ako minulý rok, ibaže ešte krajšie.

Natalie zavrela oči, objala sa rukami, opäť zacítila vôňu práve pozhasínaných sviečok a spomenula si na nežné bozky pod imelom...

-
„Urobme si stromček," povedal Roger.

„A načo?" spýtala sa El.

„Nato, že sú Vianoce, treba ešte niečo?"

„Nemám čas. Ale ak chceš, tak si ho urob."