Oddelené postele (Dokončené)

2.

Keďže Natalie v skutočnosti nevedela o ňom nič, rozhodla sa, že keď sa s ním stretne, bude radšej opatrná, a kým si ju pátravo skúmal, zostala rozvážne potichu.

„Natalie?" zvolal po chvíli a z jeho hlasu vanul mrazivý chlad.

„Ahoj, Roger!" odpovedala prirodzeným tónom, pričom ďalej zachovávala predstieranú ľahostajnosť.

Roger Harris ju pozoroval, ako vstáva, štíhla, zdanlivo sebaistá. Je takmer pyšná, pomyslel si, ale určite nie vystrašená.

„Aj teba sa to týka," vyhlásil úsečne a v jeho postoji bolo čosi prísne.

Natalie si ho premeriavala a dúfala, že jej pohľad je dostatočne odmeraný. Potom vošla za ním do pracovne.

Vyžarovala z neho nedôvera. Vnímala to všetkými zmyslami, ked' popri ňom prechádzala.

Izba pôsobila romanticky. Podvečerný oheň v kozube, dopoly plné poháre na stopkách na vyleštených stoloch, za dvojitým koženým kreslom steny obložené knihami, pod nohami jemný koberec.

Bola to pohodlná panská izba. Všetko harmonicky ladilo.

A keby si Greg Eddinson nezvolil na návštevu práve túto chvíľu, vládla by tu príjemná pohoda. Predpokladal, že všetci Harrisovci budú doma. Povedal:

„Vystriehnem si tých bohatých darebákov v ich luxusnom tehlovom paláci s rodinnými šperkami a uvidíme, kto bude platiť."

Kontrast medzi Rogerovými a Natalienimi rodičmi bol takmer smiešny.

Na jednej strane kozubu pohodlne sedela v kresle pani Harrisová. Hoci bola rozrušená, dokonale sa ovládala.

Nohy mala skrížené v členkoch. Bola bezchybne a moderne oblečená, mala vkusný účes, ktorý ju robil mladšou. Na pekne tvarovaných rukách sa trblietali nádherné klenoty, z ktorých sa Greg Eddinson vysmieval.

Na druhej strane kozubu, v kresle oproti, sedela Martha Eddinsonová. Uhlaďovala si svoj ošúchaný kabát. Oči mala sklopené. Vlasy mala sivé ako myš, postavu zavalitú.
Na ruke mala iba tenký zlatý náramok, ktorý bol zodratý po rokoch ťažkej práce.

Pán Harris, sebavedomý, v dokonale ušitom sivom obleku, stál za mohutným stolom.

Niekoľko kníh v kožennej väzbe ležalo na zlatých podstavcoch, ktoré mali takú hodnotu ako všetok nábytok a zariadenie obývacej izby Eddinsonovcov dokopy.

Nataliein  otec mal oblečenú čiernu kožennú bundu. Nedalo si nevšimnúť jeho vyčnievajúce pivné brucho a vypasenú cynickú tvár.

Natalie zastala pri matkinom kresle.

Vedela, že Roger stojí za ňou. Napoly sa od neho odvrátila a namiesto neho si všímala tvár jeho otca, zrejme človeka, ktorý v miestnosti rozhodoval.

Ešte aj miesto za stolom bolo strategicky zvolené, aby zdôrazňovalo jeho autoritu. Uvedomovala si to, preto sa rozhodla komunikovať s ním postojačky.

„Zdá sa, že môj syn sa na vás nepamätá, však?" Jeho hlas rezal ako prvý tenký novembrový ľad na chicagskom jazere -chladný, ostrý, tichý, nebezpečný.

„Nie, nepamätá sa," odpovedala Natalie a pozrela sa mu priamo do očí.

„Pamätáš sa na ňu?" zvolal otec nedočkavo na syna, lebo sa chcel dozvedieť pravdu.

„Nie." odpovedal Roger.

Natalie sa nahnevala, ale nie preto, žeby chcela, aby si ju pamätal, ale preto, že klamal. Neraz mala dojem, že má dosť peňazí, aby nimi zakryl každú lož. Napriek tomu ju jeho odpoveď podráždila.