Oddelené postele (Dokončené)

14.

Mlyn dostal meno podľa svojej polohy v zátoke rieky, ktorú bolo vidieť zo všetkých okien lokálu.

Roger sa dotkol Natalieninho lakťa a viedol ju na koniec sály, k stolu vo výklenku, aby mali súkromie. Z troch strán ich obklopovali tmavé sklené steny a noc. Siahol po jej plášti, ale nechala si ho na sebe ako brnenie a sadla si skôr, ako jej mohol odtiahnuť stoličku od stola.

Sadol si oproti nej a spýtal sa:

„Čo budeš piť?" Pozoroval ju, ako si vyzlieka plášť. Prehodila ho cez stoličku.

„Nič tvrdé."

„Víno?" navrhol.

„Biele?" Prekvapilo ju, že si pamätá, že má radšej biele ako červené. Pravda, na začiatku toho večera, na ich jedinej schôdzke, boli celkom triezvi, takže si to mohol zapamätať.

,,Nie, niečo ľahšie. Čistú pomarančovú šťavu." Pohľadom zablúdil na jej brucho a vzápätí sa jej pozrel do tváre, aby zistil, či jej výraz nič neprezrádza.

„Odporúčajú mi piť pomarančovú šťavu," povedala na vysvetlenie.

Pohľady sa im stretli. Zdal sa jej rozpačitý. Rýchlo odvrátila oči na svetlá áut, ktoré sa mihali po moste na Washington Avenue.

Na hladine rieky vytvárali červené a zlatisté obrazce.

Natalie prekvapilo, že objednal dve pomarančové šťavy. Vrhla naňho krátky pohľad, ale potom rýchlo odvrátila oči. Rozmýšľala, či sa bude dieťa naňho podobať.

„Najprv chcem poznať tvoje plány," začal.

,,Najprv?" ich pohľady sa stretli.

„Prečo najprv?"

,,Pretože potom ti poviem, prečo som ťa sem priviezol."

,,Moje plány sú jasné. Žijem v domove pre slobodné matky."

„Nebuď nechápavá, Natalie. Zasa musím z teba všetko ťahať. Vieš, čo sa pýtam. Chcem vedieť, čo urobíš s dieťaťom, keď sa narodí." Tvár sa jej zachmúrila.

„Ach, nie, aj pre teba platí, že nie."

„Čo tým myslíš, že aj pre mňa platí nie?"

„V poslednom čase chce odomňa každý vedieť, čo mienim urobiť s dieťaťom."

„Kto je to každý?"

Uvažovala, či mu povie, že sa ho to netýka, ale potom si uvedomila, že sa ho to predsa len týka.

„Pani Taylorová, riaditeľka Horizontu, hovorí, že nie je jej úlohou hľadať deti pre bezdetných, ale nech sa na to pozerám, ako chcem, robí to.

„Mieniš sa ho teda vzdať?"

„To je moja vec."

„Myslíš tým, že sa nevieš rozhodnúť?"

,,Myslím tým, že nechcem, aby si sa podieľal na tomto rozhodnutí."

„Prečo?"

„Pretože na to nemáš právo."

,,Ja som otec."

„Si darca spermií," povedala a prebodávala ho ostrým pohľadom, ,,a to je veľký rozdiel."

„Zaujímavé," povedal akýmsi čudným bezfarebným hlasom, ,,ale keď o tom premýšľam, nezdá sa mi, že by v tom bol nejaký rozdiel."

„Chceš povedať, že trpíš výčitkami svedomia?"

,,Dieťa je moje. Jednoducho to nemôžem ignorovať, ani keby som chcel."

,,Vedela som, že to takto dopadne, keď sa stretneme. Preto som to nechcela. Nechcem sa vystaviť nijakému nátlaku z tvojej strany, či si už dieťa ponechám, alebo sa ho vzdám.
Zodpovednosť je moja. Mimochodom, čo sa stalo s tým mužom, čo mi ponúkol peniaze na potrat?"