Oddelené postele (Dokončené)

20.

Dom Harrisovcov bol celý vysvietený, na snehu sa teraz v podvečer ligotali zlatisté tiene okien.

Stĺpy portálu zdobili obrovské kytice z bielych ruží previazané krémovými stuhami, ktoré zľahka povievali v sviežom zimnom vánku.

Na všetku tú nádheru padal sniežik. A keď Natalie zbadala sluhu v smokingu, vyrazilo jej to dych.

Videla, čo stvorila Roseina šikovná ruka, bola zvedavá, aké prekvapenia ju dnes ešte čakajú. Zrazu mala pocit, že sa vracia domov, ale nechcela si to pripustiť.

Mala trému, bránila sa, lebo sa pristihla, že sa jej to vlastne páči.

Neuveriteľný deň - nie je to len sen?

Ale voňavá gardénia vo vlasoch nie je prelud. Ani veľký briliant na prste, cez ktorý si nemohla natiahnuť rukavicu. Triezvy rozum jej veľmi nepomôže.

Premáhalo ju vzrušenie, priam sa chvela, bola vyvedená z miery, taký uzlíček nervov. Sluha sa usmial, otvoril dvere a Natalie sa zatiaľ usilovala potlačiť tú šialenú ilúziu, že vystupuje z kočiara ťahaného štvorzáprahom.

Keď sa otvorili vchodové dvere, zažiarila pred ňou rozprávkovo vyzdobená hala:  kytice  bielych ruží vzájomne previazané stuhami, voľne, v pravidelných intervaloch padali z točitého zábradlia pozdĺž schodiska.

Zjavila sa Rose s Marthou v pätách, náhlivo, rýchlo objala Natalie a tajnostkársky jej pošepkala:
„Rýchlo bež hore. Nikto ťa tu nesmie vidieť."

„Ale John..." Natalie sa obzrela ponad plece, zdesená, že ju vyháňajú z tej nádhernej haly, ako rada by sa pokochala - pohľadom na tú krásu.

V príjemne osvetlenom priestore zazvonil Rosein smiech, akoby chápala, že sa Natalie odtiaľ ešte nechce odísť.

„Netráp sa. John vie, čo má robiť."

Nezmyselné šialenstvo pokračovalo, keď Natalie vtisli do spálne s ružovými, bohato riasenými záclonami až po podlahu, pokrytú svetloružovým kobercom.

Spálňa bola zariadená peknou drevenou posteľou, zdobenou vankúšmi s volánmi, a voľne stojacim oválnym zrkadlom.

V porovnaní s Roseiným bohatým oblečením pôsobila nesmierne dievčenský a prekvapujúco verne vystihovala Natalienin vkus.

Len čo sa za nimi zavreli dvere, Rose chytila Natalie za obe ruky.

„Prepáč, zlato moje, mamy mávajú staromódne nápady, ale nechcela som riskovať, že sa dolu v hale stretneš s Rogerom."

Rose jej stisla vlhké dlane.

„Si krásna, Natalie, naozaj krásna. Máš trému?"

„Ja... áno... mám." Pozrela na dvere. „Tá záplava kvetov dolu a sluha v smokingu!"

„Nie je to úžasné? Ešte nikdy som nemala toľkú radosť, keď som chystala nejaké sviatky či oslavu. Aj mne to trochu vyráža dych.

Opäť sa na ňu sprisahanecky usmiala, a zverila jej svoje tajomstvo.

„Vieš, že aj Rogerovi?" Tá myšlienka jej pripadala absurdná, ale spýtala sa:

„Aj jemu?"

„Áno. Dnes nás celý deň vyvádza z miery, najprv sa bojí, či je dosť šampanského, potom, či prídu načas kvety, či sme nezabudli na rodinu tety Gertie... Správa sa ako typický ženích, a to ma nesmierne teší."

„Tak, teraz ta tu necháme chvíľu osamote. Chcem tvojej mame ukázať dary a tortu. V kúpeľni nájdeš všetko, čo potrebuješ, ale keby ti predsa len niečo chýbalo, zavolaj slúžku. Poďte, Martha, ideme. Myslím, že nám teraz dobre padne pohárik sherry, musíme si trochu upokojiť tie naše rozrušene materinské nervy."