Oddelené postele (Dokončené)

3.

Na parkovisku pred vilou Harrisovcov stálo strieborné Porsche. Roger prudko otvoril dvere auta a nastúpil. Potom si sadol a uprene sa díval pred seba.

Natalie si rýchlo premietla, ako riskantne jazdí. Napokon, nevedela o ňom nič.

Obzrel sa a zistil, že sa cez plece ustarostene díva na vchodové dvere, ako keby mala prísť odtial' každú chvíľu pomoc.

„Poďme, nech to máme za sebou."

Ale to ju sotva mohlo upokojiť.

,,Ja skutočne nechcem ísť autom." zajachtala.

„Nepovedz, že sa ma bojíš!" Usmieval sa nútene.
,,Na to je už neskoro." Naštartoval a bezočivo si ju ďalej prezeral.

Vyrazil ako šialenec, cestou okolo domu sa auto naklonilo nabok, pravidelne strihaný živý plot sa zlial do jedného celku s okolím. Brzdil iba minimálne, rýchlosti prehadzoval so škripotom a hlučne a potom krkolomne uháňal spleťou neznámych ulíc. Do prehrávača prudko vsunul cédečko a v aute sa rozhučala rocková hudba.

Jeho jazdu nemohla ovplyvniť, ale natiahla ruku, aby aspoň stíšila zvuk. Zazrel na ňu a vzápätí pridal plyn.

Pevnejšie sa oprela o sedadlo a pokúsila sa ho ignorovať.
Bola presvedčená, že ho to prejde.

Riadil jednou rukou, aby sa ukázal.

Sedela so skríženými nohami, aby mu dala najavo, že spôsob jeho jazdy ju nevyvedie z miery.

Uháňali hore svahom, po neznámych uliciach, až napokon Natalie vôbec nevedela, kde sú.

Vybral ostrú pravotočivú zákrutu, potom prudko strhol volant doľava, prešmykol sa pomedzi dve značky, dostal sa na plochu, posypanú štrkom, ktorá ho pribrzdila pred stúpaním do malého lesíka.

Na konci stúpania sa dostali na parkovisko, zo všetkých strán obklopené stromami. Rovnako prudko ako jazdil, zastavil.

Náhle zastavenie ju vyhodilo dopredu a rukou sa musela zachytiť prístrojovej dosky, aby nepreletela cez predné sklo.

Konečne vypol motor a obrátil sa k nej. Mlčal, prezeral si jej nejasný profil, a zároveň si uvedomoval, aké jej je to nepríjemné. Vyhovovalo mu to.

,,Dobre," povedal napokon odmeraným tónom.
,,Akú hru to so mnou vlastne hráš?"

„Bola by som rada, keby to bola hra. Nanešťastie je to skutočnosť."

,,O tom ani trochu nepochybujem. Chcem však vedieť, prečo sa pokúšaš zvaliť vinu na mňa." zahundral.

,,Chápala som tvoj odpor vybavovať sa pred rodičmi. Ale tu, kde sme len my dvaja, nemá význam tváriť sa, že nič nevieš. Nemá to zmysel, keď obidvaja vieme, aká je pravda."

„A aká je, dočerta, tá pravda?"

„Že som tehotná a ty si otec."

„Ja som otec!" zvolal rozčúlene, ale jeho krik sa jej videl prijemnejší ako jeho jazda autom.

„Zdá sa, že si trochu zaskočený." povedala pokojne.

„Zaskočený nie je ten správny výraz. Naozaj si si myslela, že budem brať vážne tú maškarádu u nás doma?" palcom ukázal dozadu.

„Nie," odpovedala.
„Myslela som, že jednoducho poprieš, že si ma vôbec niekedy videl, a tým sa to skončí. Každý z nás pôjde svojou cestou a bude žiť svoj život."

„Začína to vyzerať tak, že by som to mal urobiť."

„Ja to prežijem." povedala ľahostajne.

Zarazilo ho to a pomyslel si, aká je zvláštna, vyrovnaná, takmer chladná.