Oddelené postele (Dokončené)

29.

Cez týždeň volal Roger Natalie na nákupy. Potreboval si kúpiť oblečenie na novoročnú oslavu, ktorú, ako sa dohodli, mali stráviť s Carlislom a Rose v ich vidieckom klube.

Natalie však odmietla, povedala si, že bude lepšie, ak sa bude vyhýbať takýmto drobným domácim radostiam.

Raz večer prišiel Roger domov s dvoma veľkými plastovými obalmi na šaty, jeden nedbanlivo prehodil cez operadlo kresla v obývačke.

„Pozri, povedal som si, že by sa nám obom zišlo niečo nové."

„Ty si kúpil aj pre mňa?

„Samozrejme. Musel som, keď si bola tvrdohlavá. Do klubu sa chodí v spoločenskom oblečení,  tradícia, vieš."

Potom vybehol so svojím vešiakom po schodoch.

Ruky si utrela do utierky, obišla linku a zahľadela sa na obal so šatami.

Keď sa Roger vrátil, mala ich rozbalené, čiernu nazberanú sukňu roztiahla ako vejár.

„To si nemal, Roger."

„Páčia sa ti?"

„Páčia, ale sú nepraktické. Ktovie, či sa mi naskytne príležitosť obliecť si ich druhý raz."

,,Chcem, aby si bola taká dáma ako všetky, čo tam budú."

„Ale ja nie som. Nikdy v živote som také šaty nemala. Budem si pripadať čudne."

V tej chvíli vyzerala skľúčená, ale videl na nej, že sa jej veľmi páčia.

„Počúvaj ma, Natalie, si moja žena a máš také isté právo ísť do toho klubu ako ktokoľvek iný. Chápeš?"

„Áno, ale..."

„Nijaké ale. Trápi ma iba, či ti budú dobré? Vieš, nemám nijaké skúsenosti s kupovaním materských šiat."

Prišlo jej to smiešne a začala sa chichotať.

„A ako si to zvládol, vošiel si do obchodu a povedal: Dajte mi šaty široké, povedzme, jeden a pol metra v páse?"

Pošúchal si líce a odhadoval ju pohľadom.

„Nie, ja som to odhadol na meter osemdesiat."

Takmer naňho nepozrela, keď sa smiala, vnímala iba tie šaty.

„Budem si pripadať ako slon v porceláne, ale sú nádherné... naozaj."

„Prečo ťa tak hrozne škrie, že sa ti deformuje postava, mala by si sa s tým zmieriť ako ja."

„Vy muži to neberiete tak tragicky, vy sa nenafúknete ako balón, ani potom nemusíte chudnúť. Ak si nedám pozor, budúce leto sa na mňa nepozrie ani jediný muž."

Len čo to Natalie vyriekla, všimla si, že sa naštval.
A keď utrúsil poznámku: „Ahá, takže ty si chceš uloviť manžela!" bolo po nálade.

„Tak som to nemyslela. Veď naše manželstvo predsa nie je na celý život!"

Roger mal odrazu po radosti, bol zlostný, urazila jeho ego. Napálil sa, že na jednej strane mu nedovolí, aby sa jej dotkol, a na druhej hádže takéto poznámky.

Vytvoril jej najlepší domov, aký kedy mala, dal jej všetko, čo mohol, aby jej uľahčil život. Pomáha jej v domácnosti, môže si prísť a odísť, kedy chce, neprotestuje ani proti tým odporným písačkám - nekonečne ho rozčuľujú, neraz má sto chutí vyhodiť ten hnusný počítač z balkóna.

Má s ňou svätú trpezlivosť, aj keď sa mu nevenuje tak, ako by si želal.

A ako sa mu odpláca? Na jednej strane je chladná a odmeraná, a na druhej lamentuje, že ak si neudrží postavu, nijaký muž sa na ňu ani len nepozrie.