Oddelené postele (Dokončené)

12.

Pod jesennou oblohou sa trblietal trávnatý areál Chicagskej univerzity. Mohutné staré javory, odeté do červených odtieňov, boli v ostrom kontraste s ohnivými brestmi. Na Union Street a Church Street vládol čulý ruch. Prípravy na imatrikulácie vrcholili.

Na trávnikoch študenti zhlboka vdychovali teplý vzduch babieho leta.

Chodci postávali, čakali na autobusy v tieni pred Jonesovou aulou.

Kolesá bicyklov šušťali po napadanom lístí.

Ozdobné kamenné atiky zvyšovali pôvab starých domov univerzitnej aleje. Domy mali zachovalé múry, po schodoch a balkónoch sa vinuli popínavé rastliny, pripomínali leňošiace jašteričky.

Všade sa bozkávali páriky a na hlavy im svietilo popoludňajšie slnko.

Natalie prechádzala popri bozkávajúcom sa páriku a rýchlo sa odvrátila. Knihy, ktoré sa jej opierali o bok, boli zrazu o niečo ťažšie. Nedávno, keď sa zohla a knihy posunula vyššie, pocítila, že ju v boku niečo pichlo. Nikdy predtým ju nič nebolelo.

Aj Roger zneistel pri pohľade na bozkávajúceho sa mladého muža a ženu. Keď kráčal stromoradím, všimol si roztúženú dvojicu, jeho myšlienky sa zatúlali ku Natalie Eddinsonovej.

Pozrel sa na študentov, kráčajúcich po chodníku pred ním, a zazdalo sa mu, že dievča s hnedými vlasmi, pripomínajúce gaštany, by mohla byť ona. Prezeral si jej chrbát, ktorý občas zmizol a znova sa objavil medzi inými postavami.

V poslednom čase musel na ňu myslieť stále, a preto pozorne skúmal každú hnedovlasú hlavu v dave.
Teraz však videl vlasy tej správnej farby a dĺžky.

Ale zároveň si Roger uvedomoval, že sa ľahko mohol mýliť, lebo nikdy predtým ju nevidel v jasnom slnečnom svetle.

Doparoma, Harris, pusť ju z hlavy! Nie je to ona a ty to vieš!

Ale pri pohľade na vysokú vystretú postavu, boky, ktoré sa nepohupovali, na knihy, ako narážajú o jeden z nich, pocítil, ako sa mu sťahuje žalúdok. Chcel zavolať jej meno, ale vedel, že to nemôže byť Natalie.

Roger sa rozvážne rozhliadol po ulici, aby zahnal falošnú predstavu. Ale ani to nepomáhalo.

O chvíľu sa pristihol, že si ešte pozornejšie prezerá dav a usiluje sa rozoznať modrý sveter s hnedými vlasmi, padajúcimi na chrbát.

Odišla! Bolo to absurdné, ale Rogera sa zmocnila neuveriteľná panika, zrýchlil krok.

Ešte raz ju zazrel, d'alej vpredu, vydýchol si a pokračoval v sledovaní.

Dlhý krok, pomyslel si. Dlhé nohy. Mohla by to byť ona?

Zrazu dievča zdvihlo ruku a odhrnulo si vlasy z krku, akoby mu bolo teplo.

Roger prebehol okolo skupinky ľudí, všímal si dlhé nohy, vzpriamené držanie tela a spomenul si na jej celkovo hrdý a zároveň ostražitý vzhľad.

Podišla k ulici, zastala pred idúcim autom a potom sa rozhliadla okolo seba, aby videla, či môže prejsť cez cestu. Keď zostúpila z chodníka, zazrel na zlomok sekundy jasne jej profil.

Roger cítil, že má srdce až v hrdle, a rozbehol sa.

,,Natalie?" zvolal, nespúšťajúc z nej oči, razil si cestu dopredu, odstrkával ľudí, mechanicky sa ospravedlňoval a bežal d'alej.

,,Natalie?"

Bolo jasné, že nepočuje. Kráčala d'alej, dopravný hluk sa ešte zväčšil. Autobus sa pohol od chodníka.