Oddelené postele (Dokončené)

34.

Ten júnový deň, keď sa konala oslava, bol ako stvorený na svadbu.

Park za harrisovským domom bol nádherne vyzdobený. Polkruhovitá terasa s rozpálenými ohrievačmi jedla hýrila všetkými farbami.

Terasu lemovali starostlivo ostrihané tuje, ozdobené trsmi nechtíkov a nevädzí, bola to priam pastva pre oči.

Terasovitý park siahal až na samý okraj pozemku, ktorého hranice vyznačoval rad ihličnatých tamarišiek.

Symetrické záhony ruží boli prekrásne zakvitnuté a opojné rozvoniavali. Súmerné javory a lipy poskytovali trávnikom dostatok tieňa.

Pôsobilo to ako impresionistický obrázok z vidieka: dámy v tenučkých šatách ležérne prechádzali z terasy na trávnik, muži sedeli na múriku okolo terasy a všetci niečo zobkali melón, jahody alebo maliny.

Natalie sedela na trávniku. Keď na ňu dopadol tieň, pozrela hore do slnka, no spočiatku ju oslepilo a vôbec nevidela, kto to nad ňou stojí.

„Sama?" zaznel vláčny sýty hlas El Whiteovej.

„Môžem sa pridať?"

Natalie si zatienila rukou oči: „Samozrejme, vezmite si stoličku."

El si sadla do trávy a elegantne si nabok preložila tie svoje krásne nohy ako primabalerína na scéne z Labutieho jazera, pomyslela si Natalie.

El potriasla hustou hrivou a usmiala sa na Natalie.

„Asi by som sa mala ospravedlniť, že som neposlala darček, keď sa vám narodilo dieťa, ale veď viete, ako to chodí."

„Ozaj?" odvetila Natalie milo, možno až priveľmi, El pozrela na Natalie a koketné sa usmiala.

„A... neviete?"

„Neviem, kam mierite."

„Veľmi dobre viete, kam mierim, a nemienim to vôbec zakrývať. Žiarlim na to vaše a Rogerovo dieťa. Niežeby som chcela mať dieťa, ale malo byť moje."

Natalie sa ovládla, aby jej jednu nevylepila.

„Malo byť vaše? To od vás nie je príliš taktné."

„Možno to nebolo taktné, ale obe dobre vieme, ako sa veci majú. Od októbra sa na seba nesmierne zlostím, ale rozhodla som sa vyložiť karty na stôl. Chcem Rogera. Tak vidíte, aké je to jednoduché."

V Natalie sa ozvala hrdosť, a preto odvetila: „Obávam sa, že už je zadaný."

„Zadaný, to nemyslíte vážne. Veď vy si z neho strieľate. O vašom vzťahu viem všetko, povedal mi to. Prečo si chcete
udržať muža, ktorého neľúbite a ktorý neľúbi vás?"

„Možno preto, aby mala naša dcéra otca."

„To veru nie je práve najlepší dôvod, to, dúfam, uznáte."

„Pred vami nemusím uznať vôbec nič, El."

„Výborne, tak neuznajte. Ale odpovedzte si teda, prečo ma Roger požiadal, aby som naňho počkala, kým opäť nedá veci do poriadku?" Elin hlas priam hučal.

„Ach, ako vidím, pre vás je to asi novinka, však? Vy ste nevedeli, že ma Roger požiadal o ruku, hneď ako zistil, že ste tehotná? Veru, urobil to. Lenže moja urazená pýcha ho odmietla a to bola zásadná chyba. Ale rozmyslela som si to."

„A čo na to hovorí on?"

„Skutky sú silnejšie ako slová. Iste viete, že keď ste sa mu v zime obrátili chrbtom, vedel, kde ho neodmietnu."